Samoser Solutions

Iba tak epilepticky; tutok som na Mediálne našiel totok:

Slovosled „iPhone hra“ je čistá makarónčina, konkrétne kalk z angličtiny – „iPhone game“. Priatelia publicisti, PR osoby a marketéri, v slovenčine to neznie moderne, ale prijebane.

Slovenčina nepozná nič také, že šupnem pred podstatné meno iné podstatné meno a z neho sa zázrakom stane prívlastok. (Výnimkou sú skratky – niektoré.) Napísať „iPhone hra“ je ako napísať „kuchyňa nôž“. Keďže správne je to „kuchynský nôž“, tak aj tá hra bude alebo „iPhonová“ alebo, keď už sa treba vyhnúť skloňovaniu, „na iPhone“.

On ten titulok je celý trošku invalidný, tak mu pomôžme:

Hra na iPhone Angry Birds má nový rekord: Špeciálna verzia Rio sa stiahla 10-miliónkrát za 10 dní.

A platí to aj pre všetky Orange paušály, HP tlačiarne, Nokia smartfóny a IKEA stoličky – nekurviť, skloňovať alebo prehodiť.

Toľko žlč jazykovej masturbácie, ďakujem za pozornosť, dopočutia

Dnes som zistil, že moju stránku niekto našiel cez tento reťazec:

Nuž, ja pevne dúfam, že nebol sklamaný.

Odchádzame s Kodoňom z jedálneho dvora Eurovey. Vidím, ako sa na mňa usmieva veľmi sympatický muž. Nevedel som si spomenúť, odkiaľ ho poznám, tak som spravil jediné, čo je v takej chvíli príhodné: „Zdravím,“ zdravím.

„Pozerávam, super,“ hovorí on.

„Ďakujem!“ ďakujem a idem ďalej ďalej.

A potom na schodoch hovorím Kodoňovi:  „Ty, a nebol on to Šatan?“

Podnes nevieme.

Občas sa mi zdá, že keď nás, ľudstvo, matka príroda hnietla, po tom, čo nám namontovala štandardnú výbavu žliaz, povedala si, že sranda musí byť a kyd ho tam do lebene výbehový, ultramoderný, špičkový mysliaci stroj. Tým nám zarobila na pár nepekných problémov; pre účely tejto debaty najmä ten, že sa tak človek stal bojiskom hormonálnych túžob s racionálnou úvahou mozgu.

A tak si nikto z nás nemôže vybrať, nakoľko bude túžiť po sexe (a s kým). V istom veku, v istom stupni vývinu sa to prebudí a potom to už nejde ani za toho anciáša preč. Nie je to ničia vina (a už vôbec nie hriech), je to naša prirodzenosť, bez ktorej by sme ako druh vymreli. Veď kto by sa inak dobrovoľne prplal s toľkou robotou, ako sú navrávačky.

Prirodzenosť je jedna vec, ale spoločnosť, ako dielo ľudského umu, si vznikom vlastníckeho vzťahu a potreby určiť dedičov vyžiadala jej reguláciu. Vznikol inštitút manželstva, a aby medzi chlapmi nebola zlá krv, spravila sa (aspoň v Mezopotámii) dohoda, že jedna žena na chlapa bude akurát. A keďže ľudia majú sklon správať sa ako hovädá, starí Židia prisúdili autorstvo pravidiel hry pomstychtivému božstvu. Kresťanstvo štafetu prebralo a tým pádom to máme aj my tu.

Som skalopevne presvedčený o tom, že i božské zákony majú navýsosť pragmatický grunt. To, že všetka sexuálna aktivita mimo manželskej dvojice muža a ženy bola označená za hriech, slúžilo (domnievam sa) tomu, aby sa nerodili deti bez otca, aby sa nešírili choroby a parazity, aby sa dievčaťu neničil život tým, že ako slobodná matka sa už nevydá, alebo aby manželské páry netratili sily a hnietli čo najviac pokolenia, lebo tak kmeň a ľud naberal na sile.

Potom ale prišla vedecko-technická revolúcia a pokrok v oblasti spracovania gumy, a neskôr latexu a vynálezy v oblasti medicíny. Množstvo z náboženských pravidiel v oblasti sexuálneho správania stratilo pragmatický grunt. Predmanželský sex už nemusí plodiť nezaopatrené deti, pri prietrtkoch sa už nemusia šíriť pohlavné choroby; skrátka, súlož už nemusí viesť k počatiu a počatie nemusí končiť pôrodom. Človek zvíťazil nad žartom prírody a oslobodil slasť od následkov. Čo si o tom kto myslí, je už len vkusový súd. Ja si myslím, že je to fantastické.

Kresťanstvo však i naďalej ctí súbor pravidiel z doby bronzovej. A tu vzniká konflikt, pre ktorý je táto debata tak zbytočne komplikovaná.

Neexistuje dnes absolútne žiaden pragmatický dôvod, pre ktorý by dnes slobodní ľudia vo veku nad zákonom stanovenú hranicu nemali súložiť, koľko sa im žľazy kážu a s kým im nakážu – s dvoma podmienkami:

1. Ak sa im úprimne chce obom,
2. Ak sú uzrozumení s tým, aké to má následky, ak k tomu nepristúpia zodpovedne.

A keďže ľudia sa ešte aj dnes dokážu správať ako hovädá, napriek vynálezu kondómu, piluliek, teliesok a gélov stále si ešte kadekto zasúloží bez ochrany a navzdory úmyslom počne. Nemilosrdná veda pokročila aj v tomto smere: tento stav je zvratný bez trvalých zdravotných následkov.

Ten zákrok sa volá interrupcia.

Nikto súdneho rozumu nemôže byť rád, že sa tieto veci dejú. V ideálnom svete by každé počaté dieťa malo byť ak nie vytúžené, tak aspoň vrelo vítané oboma rodičmi. V takom svete, žiaľ, nežijeme, lebo každý jeden z nás má neobmedzený potenciál dodrbať život sebe a ľuďom okolo nás. A každý jeden z nás ten potenciál z času na čas premení na skutočnosť.

Ak nie ideálne, tak optimálne by bolo, keby žena, ktorá je samodruhá, by sa zaručene nedostala do existenčných ťažkostí, ak sa rozhodne pre to, že bude slobodná matka. Cenou útechy by bolo, aby sa nechcené dieťatko mohlo bezodkladne dostať do opatery dobrých ľudí, ktorí si ho vezmú za svoje. Ale ani to u nás nie je samozrejmé.

A preto je interrupcia ešte stále, za istých okolností, ktoré si musí zvážiť sama žena, možnosťou, ako nedodrbať život sebe a najmä teda dieťatku, ktoré by si to, že jeho rodičia sú blbci, odskákalo najviac. Ak tu tá možnosť raz jestvuje, nič na tomto svete zúfalej a odhodlanej žene nezabráni, aby ju nevyužila. Ani sedemdesiat paragrafov, ani sto výhrad vo svedomí. Bolo by to ako s drogami – legálne nie sú okrem alkoholu žiadne, ale kto naozaj chce, kúpi si hocijaké.  V nikým nezaručenej kvalite a s veľkým rizikom pre konzumenta – čo v ďaleko horšej miere platí aj pre ilegálne interrupcie.

Ľudia od bioetiky a organizácií „pro-life“ nazývajú interrupciu vraždou. Na takto postavenom probléme sa dobre buduje hysterická komunikácia s požiadavkou okamžite zabrániť akýmkoľvek interrupciám. Ale popravde, je irelevantné, či je interrupcia naozaj vraždou alebo nie; pri súčasnej medicínskej technike je zatiaľ vždy minimálne zánikom života. (Je rozdiel zabiť plod výškrabom a odpojiť neporušený plod od výživy – hoci, samozrejme, je to rozdiel len filozofický.) Irelevantné, lebo ešte stále je interrupcia predovšetkým – a to je podstatné – najjednoduchším, najpohodlnejším riešením. Zakázať interrupcie by bolo ako kúpiť si odpustok. To svinstvo pokračuje, ale aspoň máme ofiko na papieri, že s tým nesúhlasíme. Alibistické.

A zatiaľ by tie bohatšie ženy chodili na interrupciu do zahraničia, tie chudobnejšie riskovali pokútne zákroky doma, kedy im hrozí neplodnosť, a tie najchudobnejšie sa vrátili k starobabským receptom, pri ktorých sa bežne zomieralo. Do stredoveku. Iste, budú aj také ženy, ktoré táto okolnosť prinúti dieťa vynosiť. Koľko z nich bude dobrými matkami a koľko z týchto detí bude mať starostlivých otcov? Koľko z nich vôbec bude mať aspoň nejakých rodičov? Stoja tie zničené životy za to, že svedomiu ľudí, ktorých sa to netýka, bolo učinené zadosť a oni môžu pokojne spávať?

Zakázať voľačo z pozície moci dokáže každý chmuľo. Môžeme zakázať ľuďom, aby mali infarkty, lebo je to nezodpovedné voči ich okoliu a namáha to štátny rozpočet. Prestanú ich mať? Ani náhodou. Majú v moci ich nemať? Majú, pokiaľ každý občan po tridsiatke bude dodržiavať zdravú životosprávu, bude infarktov oveľa, oveľa menej. Môže štát znížiť počet infarktov aj bez toho, aby ich zakazoval? Určite, najmä osvetou v oblasti zdravej životosprávy.

Je to vetchý príklad, ale poslúži. Nemyslím si, že by interrupcie boli niečo, čo by ľudia dobrovoľne vyhľadávali, podobne ako infarkty. A jednako k nim bude dochádzať i naďalej – aj keby vzniklo osem hnutí proti infarktom, ktoré budú spamovať vybrali.sme plamennými článkami za totálnu abstinenciu vo veci tresky v majonéze. Dá sa tomu predísť odopieraním si slasti, ale nie je lepšie, ak jestvuje možnosť, ako si slasť neodoprieť a infarkt nedostať? A to je prípad antikoncepcie.

Áno, abstinencia je jediný zaručený postup, ako nepočať. Ale kondómy a tabletky majú tiež skvelé výsledky a nie sú v rozpore s naším pudom plodiť. Ktorý, mimochodom, je tak mocný, že mu podľahnú aj tí, ktorí majú za manželku Cirkev svätú.

Veľmi veľa žien, ktoré chodia na interrupcie, sú jednoduché ženy z dedinského prostredia, pokojne aj vydaté, ktoré si tento tragický zákrok pletú s postkoitálnou antikoncepciou. Sú tak krátkozraké, že pár eur za kondómy alebo tabletky sa im vidí veľa, ale na interrupcie za tristo eur chodia pomaly každý rok. A samozrejme, sú medzi nimi veriace. Je to naozaj tak nepredstaviteľné, aby pán farár, ktorému sa na spovedi takáto hlupaňa zdôverí so svojimi skutkami, odporučil nepáchať vraždu a radšej jej predísť? Tá žena neprestane súložiť, ale môže začať súložiť tak, aby nepočala obeť ďalšej vraždy.

Mladí ľudia detto. Ak je naozaj nepredstaviteľné a nemysliteľné, aby pani katechétka vypustila z úst slovo kondóm, alebo zodpovedný sex, nech to nerobí. Môže ale zbytočne nestigmatizovať sexualitu mladých rečami o smilstve a hriechu, ak sa naozaj ľúbia. Lebo keď tí mladí počnú, a niektorým sa to stane, nie, že nie, budú panikáriť a vymýšľať sprostosti namiesto toho, aby hľadali riešenie, ktoré smeruje k životu a nie k smrti.

A keď ani to nie, mohla by, velice pekne prosím, cirkev aspoň nenamietať voči povinnej sexuálnej výchove na školách, a nemontovať sa do osvety, ktorá efektívne znižuje počet budúcich klientiek lekárov bez výhrady vo svedomí?

Túžim sa dožiť dňa, kedy by sa samodruhá žena mala možnosť rozhodnúť bez tlaku zadubeného okolia a bez strachu z existenčných problémov; aby napokon nevolila „menšie“ zlo smrti, ale trochu komplikované, možno náročné, ale predsa len dobro nového života. Aby tak všetky deti mali rodičov, ktorí ich ak nie už vrele ľúbia, tak aspoň nevinia zo zničeného života. A veľmi by tomu pomohlo, nádejám sa, keby by pán pápež neudelil milosť súložiť s ochranou iba smrteľne chorým homosexuálnym chlapcom (hoci Pán Boh zaplať i za toto), ale i všetkým kresťanským párom spojených úprimnou láskou, ktorých žľazy sú mocnejšie, ako ich vôľa nepočať. Aby tak z prastarého „Milujte sa a množte sa,“ mohlo byť: „Milujte sa veľmi a množte sa k radosti detí.“

Chcel som dojesť presnidávku,
lež zmenila sa v plesní dávku.

Adam Batrfláj v článku na Humne mimovoľne nastolil zaujímavý problém: má slovenčina nejaký dôstojný ekvivalent anglického termínu attention whore?

Doslovný, pekne hnusný preklad znie „pozornostná kurva“ – anglicky hovoriacim slúži ako označenie pre ľudí, ktorí pre to, aby sa stali stredobodom pozornosti, sú schopní použiť prostriedky nedôstojné súdneho človeka, exhibicionisti v najširšom zmysle slova, pokiaľ možno v horšom. Pomerne zoširoka aj s NSFW dokumentáciou je to rozpracované v Encyklopédii Dramatike.

Príkladom Batrflájovi je najnovšie expozé pána poslanca Matoviča (viď link), ak sledujete americké internety, tak výborný príklad je Jessie Slaughter.

Máme my teda v našom ľúbozvučnom, svojstojnom a zvrchovanom jazyku také voľačo, čo by vyjadrilo toto celé oné? Uvidíme.

Rozmýšľal som nad doslovnejšou úpravou a obzvlášť hrdý som na kombinácie mediálna hetéra, egocundra a tusomštetka.

V diskusii na Humne som napokon ale uviedol termín napliešťavec, prípadne napleštenec; obe odvodené zo slovesa napliešťať sa, ktorý som začul v okolí Krtíša. Tam sa používa na popísanie afektovaného prejavu – najčastejšie nezrelej dievčiny v rozpuku, ktorá si praje byť videná.

Napadlo mi i myjavské namnahlad, čo je miestny názov pre kvietok sirôtku. Bez západniarskej tvrdosti by to bolo namňahľaď, a ešte veselšie namňagáň. Oba termíny svojím rozkazovacím spôsobom evokujú vyžadovanie pozornosti, čo štimuje. A taký namňagáň, to už má onakvejší cvendžot! Príklad:

Podľa chaotických povolebných tančekov pána Matoviča možno usúdiť, že je obyčajný namňagáň.

Hneď zajtra pošlem do akadémie Dr. Mäkčeňovi.

A vy si o tom myslíte čo?

Konečne som sa dostal k originál trilógii Hviezdnych vojen, bez úprav a nových CGI vsuviek. A je to ten zážitok, ktorý som z toho mal ako zasran. Nič nenahradí poctivú robotu s bábkami a kostýmami, tie počítačové sračky v novej trilógii sú studené a herecká práca s nimi impotentná.

V starej trilógii zlé impérium je vyleštené minimalistické peklo korporátneho sídla, dobrí rebeli sú zadrbaní, ich veci ošúchané, ochytané a začadené. V novej sa všetko leskne ako psie gule a vyzerá, akoby to práve zišlo z výrobnej linky.

Keby len to, ale v novej trilógii jednoducho nedokážem stráviť debilizujúcu rolu Jar Jar Binksa. Údel komického uvoľnenia, šaša, v starej trilógii niesol C3PO – bol uveriteľný, pretože v prostredí veľkých ideí a smelých hrdinov prichádzal do (zábavného) konfliktu tým, že bol naleštený samoľúby a ustráchaný oportunista – čo vyplývalo z účelu jeho výroby, tj.  protokolárny android.

Naproti tomu, Jar Jar Binks je čistý dement a pars pro toto stelesňuje infantilný smer, ktorý nabrala nová trilógia. Binks nie je osobnosť, ktorá by mohla ísť do zábavného konfliku s ostatnými hrdinami tým, že je v jadre dobrý, ale s drobnými, v podstate ľudsky milými etickými defektami ako (paradoxne robot) C3PO. Binks je v konflikte s okolím, pretože je to idiot, v zmysle diagnózy; Binks nie je ani trochu plastická osobnosť s pochopiteľnými nešvármi, on je ťažká mentálna subnorma, navyše s poruchou motoriky – nielen jemnej ale aj tej úplne bazálnej. Komika, ktorá z toho pramení, je nie sitcomový konflikt osobností, ale fraška, groteska, ktorej princípom je škôlkarské: „ide Jano po ulici a zrazu padne na zem.“

Predobrazom či lepšie paralelou Binksa nech je Disneyho pes Goofy. Goofymu odpustíme všetko, lebo je to hlavná postava a navyše v kreslenom, animovanom vydaní, čiže sa na ňu vzťahujú úplne iné recepčné kritériá, nehovoriac o tom, že takáto postava je konzistentná so svojím rovnako kresleným okolím so špecifickou štylizáciou konania postáv.

Ale vo filme, obzvlášť v spoločnosti rytierov Jedi, profíkov na vrchole svojej slávy, nespôsobuje takýto Goofy komické uvoľnenie, ale čisté utrpenie. Ako divák sa zaň hanbím a neustále tŕpnem, čo zase dodrbe. Z hľadiska scenára a motivácií nedokážem pochopiť prečo Obi-Wan Kenobi a Qui-Gon Jinn, muži so schopnosťou vidieť budúcnosť, manipulovať silou mysle veci i ľudí, sa tohto magora nezbavia hneď pri prvej príležitosti. Ale nie, on s nami ostane celú trilógiu a robí to, čo každý blbec – za štítom svojej duševnej prostoty stíska gombíky na vynáleze skazy.

Vďakabohu aspoň za Ewana McGregora, Liama Neesona a Samuela L. Jacksona, ich herecký a osobnostný vklad túto tortúru zachraňuje na pozerateľný film a utiahne so sebou aj ostatné mdlé výkony.

Inak, na tej zadrbanosti a patine rebelov (najmä na prekvapivo schopnej rachotine Millenium Falcon) postavil svoju Serenity aj Joss Whedon. A aký bol z toho fantastický seriál! Kľúčom sú (samozrejme nielen) uveriteľné nedokonalosti – techniky aj ľudí. Škoda, že na to Lucas zabudol a natočil Hviezdny Disneyland.

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 10 v Levoči.

Za celý ten čas, čo som na svete, som si k futbalu nedokázal vytvoriť žiaden pekný vzťah. Svoju jedinú šancu som si premárnil už v ranom veku, keď chalani zo sídliska hrali pred domom a ja som celý natešený pribehol, že aj ja chcem. Dali ma do bránky, ale druhý brankár povedal, že načo im v hre budem, veď on mi dá gól hoci aj zo svojej bránky. A kopol a dal. S plačom som utiekol domov a k futbalu sa už nikdy nevrátil.

Zato vzťah k divadlu, to je iné. K tomu som si vypestoval odpor až na základnej škole, keď som nedokázal pochopiť, ako to tým ľuďom (a deťom obzvlášť!) na javisku môže nebyť blbé, hentak sa pred všetkýma ľuďámi producírovať a pitvoriť. A keďže tí na javisku nevykazovali ani trošku hanby, musel som hanbiť za nich ja.

Až po rokoch rokúcich (mesiacoch mesúcich a týždňoch týždňucich) nechuť k divadlu povolila a v dneškoch dnešnúcich sa klaniam každému jednému, čo v scénickom útvare – či horšom alebo lepšom – predstúpi pred publikum, nehanbí sa nič a zahrá v dobrej viere najlepšie, ako v tej chvíli vie. Lebo skrz patronát Tálie každý a každá z nich robí tento svet o kúsok krajším.

A čosi-kdesi to divadlo za tie roky (tiež rokúce) začal asi uznávať aj futbal, lebo zrazu sa i na trávniku začali prehrávať etudky. Najčastejšie drobné pantomimické formy, ako „Neviditeľná prekážka“, ako aj „On ma kopol do
holene“ a v neposlednom rade „Jaj, bolí, bolí“.

Kým divadlo bude vstupovať do futbalu, u mňa v poriadku. Ale až začne futbal vstupovať do divadla, to si vyprosím. Veď uznajte, to by ako vyzeralo, keby v hľadisku búchali svetlice a petardy, bzúkali vuvuzely, alebo sa i po tom najmárnejšom ťahu na bránu tlieskalo na stojáka?

Ó Romeo, Romeo,
prečo si ty Romeo?

Prečo nie si šalát vlašský?
Odpovedaj na otázky,

Romeo.

Pošťastilo sa mi ukliknúť sa na stránku nobrain.dk – NEKLIKAŤ, KÝM NEDOČÍTATE! Tento zážitok neodporúčam, ale ak máte zlomyseľných kamarátov alebo spoludiskutérov, nedá sa mu úplne vyhnúť.

O čo ide a ako z toho von? (celý oný…)