Samoser Solutions

Scénická žatva je celoslovenskou prehliadkou ochotníckeho divadla s medzinárodnou účasťou. To sú ale enem také slovíčka, čo nikomu nič poriadne nepovedia. To podstatné na Scénickej žatve je jej uvoľnená, neformálna a priateľská atmosféra. Bez ohľadu na zaradenie a funkciu si možno s hocikým pokecať o hocičom a pocit výlučnosti a elity majú iba pubertálne cicušky z tvorivých dielní a divadelných súborov. Mám možnosť porovnať atmosféru Žatvy s pocitom z Divadelnej Nitry, v oboch prípadoch zvnútra, ako tá swynja, čo nosí visačku a chodí zadara na predstavenia. Rozdiel je priepastný. Koniec koncov, o niečom svedčia aj fotky, čo som na Žatve nazbieral.

Tak napríklad príklad. Fotil som do denníka holandského hosťa, učiteľa divadla na nejakej vysokej škole v Amsterdame. Povedal som mu, aby sa tváril “cool”. A on spravil to, čo mám na fotke, tuto, napravo. Tak som mu povedal, aby sa tváril inteligentne, na čo on reagoval, že sa nedá naraz tváriť aj cool, aj inteligentne. Asi štyri fotky mu trvalo, kým mi prestal robiť napriek. Inak, skvelý chlap; pri jednej z debát v Modrom stane mi rozprával o tom, akú ťažkú pozíciu má holandská vláda v rámci EÚ, hlavne, ak sa do Maastrichtu chodia nahuliť mladí Nemčúri, ktorí potom celí free robia po meste bordel. Nemci tlačia na Holanďanov, aby zmenila svoju drogovú politiku a trávu zase zakázala. Hneď spomenul na mladých Angličanov v lososových tričkách, ktorí ubližujú Schöne Nazimu a čo by to bolo za riešenie, ak by sme u nás kvôli tomu zakázali alkohol.

Inou ftipnou fotkou je širokouhlý podhľad pána Olega Dlouhého. Pán Dlouhý je nomen omen; na výšku sa tuším nezmestí do verají. Keď som mu foto ukazoval, smial sa, že to je vzácny pohľad na jeho drobnú postavu. To je pre mňa jeden zo základných rozdielov medzi Divadelnou Nitrou a Scénickou Žatvou: na Divadelnej Nitre sme sa s pánom Dlouhým vždy len míňali a hoci sme spolu aj sedeli v jednej miestnosti, do reči sme sa nikdy nedali. Na Žatve sme spolu citovali z Wericha a Horníčka.

Pán Dlouhý má aj ďalšiu ftipnú fotografiu, tentoraz s Heňou, ktorá na Žatve bola pozrieť svoj maďarský súbor hneď po štátniciach. Potom so mnou zostala ešte jeden deň, pomáhala nám v redakcii festivalového denníka. Na fotke sa chechňá pánu Dlouhému za chrbtom rovno do očí, akurát, že si už nepamätám celkom prečo. Inak, spoza hentoho počítača netrčal nikto, iba pán Dlouhý.

Henini Maďari boli úplne skvelí ľudia, bol som s nimi potom zachlastať na penzión kde bývali. Síce som sa väčšinou pri ich konverzácii usmieval, ako idiot, ale sem-tam mi Heňa prekladala a sem-tam som do toho vstúpil s mojou “kičuda-mičuda” maďarčinou, poväčšinou značne oplzlou. Chlámali sa ako kone. Týmto sa musím poďakovať môjmu drahému priateľovi Adamovi z Rimavskej Soboty, ktorý položil dobré základy môjmu maďarskému komunikačnému potenciálu, keď ma naučil vetu: “A pinának naďhatalmavan”, ktorá v básnickom preklade znie: “Piča je mocný čarodej”. Fotky nemám, nebral som tú ťažkú brašňu, keď som nevedel, kde v ten večer skončím.

Podaril sa mi aj jeden paparaciovský kúsok, keď som odfotil riaditeľku festivalu, pani Štefkovú, vo víre tanca. Do festivalového denníka som to dať nemohol, predsa len, dekórum je dekórum.

Fotka je inak aj dôkazom toho, čo Modrý stan dokáže s ľuďmi urobiť. Jednak je to zásluha dídžeja Tibikeho, ktorý vypekal strašné kúsky (no, nechoď tancovať na Jamesa Browna) a až do rána aspoň osemdesiatkrát ohlasoval už úplne naozaj poslednú pesničku; jednak tým, že sa tam schádzali všetci — aj diváci, aj dielnisti, aj štáb, aj porotcovia a aj bežní Martinčania. V živote by som si nebol pomyslel, že pôjdem len tak za režisérom Dušanom Vicenom a poviem mu, že to bolo super, že som sa dobre bavil. A že si potykáme, lebo veď čo sa budeme. Bolo skvelé sedieť v stane a vidieť, ako po predstavení prichádzajú členovia súboru, v civile, ale vysmiati a nabití energiou potlesku.

Inak, s pani Štefkovou je pre mňa vždy radosť pracovať, viď aha:

V pozadí je najsamdrahší Peťo Ducár, šéf techniky DO Strojár, v ktorom prebiehala väčšina žatevných podujatí.

Tu je Duciho vidieť lepšie. Krásny a mimoriadne šikovný človek, navyše s úžasným zmyslom pre humor. Málokto svojej kancelárii hovorí “zákrisťia” a rovnako málokto sa stane funkčným členom Združenia nič netušiacich. Je to jeden z tých ľudí, ktorí zo Žatvy robia to, čím je: pohodovým stretnutím priateľov divadla. Na fotke ďalej vidno Hanku, úplne najsamkrajšiu členku našej festivalovej redakcie a Sanka, ktorého komentovať rozhodne nebudem.

Na Žatve redakcia pracovala v tanečnej sále. Nemal som veľa voľného času, takže som sa ani nehral s fotkami cez zrkadlo tak, ako som chcel, lebo mi bolo vzácne vybehnúť von a byť na čerstvom lufte.

Pri takomto pohľade z okna sa mi ani nemožno diviť. Martinské hole sú úchvatné, Zobor aj Kamzík sa môžu strčiť. Toto sú ozajstné hory, z ktorých ide chladný a čerstvý severský vzduch, ktoré sú trebárs aj za slnečného počasia obostreté pásmi oblakov, a ktoré, keď sa do nich oprelo slniečko, vo mne spúšťali Bilbo Pytlíkovskú, dobre utajovanú túžbu po púti.

Ďalej to už vezmem skrátka systémom Chosé v zálive.

Pánske WC. Veľké okná boli skvelou príležitosťou objaviť v sebe exhibicionistické chúťky, pretože panelák naproti mal veľmi dobrý prehľad o mojej peristaltike.

Ani už neviem o čom, ale mračím sa tu vraj ako malý chlapec, čo mu vzali hračku. Tak to bude asi na margo toho, že v budove nesmieme fajčiť. (No, prvý deň som skúsil to dodržať, potom už nikdy.)

Vzácna fotografia fotografa Filipa Lašuta. Fotiť fotografa je ako variť kuchárovi. Takú malú riťku som mal. Nehovoril nič, tak asi v poho.

Šéfredaktorka denníka, Juliana. Fotka skvelá, šéfredaktorka pomenej. Ale dalo sa to vydržať a občas bola aj sranda.

S Marekom Matějkom, vedúcim klaunskej dielne, opravujeme nepresnosti v rozhovore s ním. Veľmi sympatický Čech, ktorý sa tak trochu podobal na Radka Pastrňáka z Buty.

Saša Gregar, porotca. Práve rozpráva o paralelách medzi Mrštíkovic Maryšou a Hronského Makom. Píše na mojom počítači, mám alibi fajčiť a fotiť. V popredí Henine vlasy a jej leprechaunské sáčko.

Maťo Šichman robí rozhovor s Hankou. Šichi je kamarát už od detstva, akurát sa veľmi nevídame a aj na Žatve sme sa stretli (šťastnou) náhodou. Táto Žatva bola tým pádom výborná, prebojovali sme ju spolu. Hlavne v Modrom stane pri Modrej frankovke

Na záver jedna velice podľa pravdy. Takto to so mnou vyzeralo väčšinu času:

Dve šálky, jedna s kávou (studenou), jedna s instantnou polievkou (už zase usušenou), počítač a milióny papierov. Bolo to super, dni boli plné a dlhé a ušlo to ani neviem ako. Už sa teším na ďalší rok.