Samoser Solutions

To je taký jeden vtipný vtip. Že:
Ide indián po prérii a čo nevidí? Bizón.
Prizrie sa lepšie a naozaj ho nevidí.

Aj ja som si tak išiel po Námestí SNP a koho nevidím? Juraja Lörinca. Ale ja nie som indián a Juraj nie je bizón, takže sme si mohli potriasť pravicami. Bolo to veľmi milé a vtipné, lebo okrem vzájomného predstavenia sa a uistenia sa, že sa radi spoznávame, nikto z nás nevedel ako v hovore pokračovať ďalej. Bolo ráno a každý z nás šiel do roboty a čo sa tam dá narozprávať.

Takto o tom píše Juraj.

Až by vám toto miesto na mape slovenskej blogosféry chýbalo, tak vedzte, že Juraj je jedným z prvých blogérov na blogoch SME a píše tam podnes. Dostal sa aj do miestneho žargónu v úsloví “mať karmu ako Lörinc”, teda aspoň Karol Sudor tak napísal. Hoci v tematike sme sa zvyčajne míňali, Jurajov blog sa stal stabilnou položkou v mojej RSS čítačke pre tie články, ktoré neboli o matematike, ekonomike a kompozičnom šachu. A mám ho rád aj preto, že je to férový hráč, otvorená hlava a čuovjek cícící.

Teraz sa ide ženiť. Tak mu želám všetko dobré a veľa šťastia.

Shooty ma toť v denníčku spomenul ako (prvého) fanúšika kapely Tu v dome. Nebránim sa, teším sa, lebo ich mám naozaj rád. Keď som ich počul prvý raz v klube Hlava XXII, zdalo sa mi, že také dačo som v živote nepočul a veľmi sa mi to páčilo. V Popradskom kulturáku som ich počul druhý raz a skutočne — nič také som ešte v živote nepočul, teda okrem Hlavy XXII. A boli hádam ešte lepší a určite vtipnejší. (celý oný…)

Tak, a už mám aj na papieri, že som Mgr. (čítaj ako Terezka: “mögr”). V Nitre sú asi najkrajšie promócie, aké som kedy videl. V talároch sú nielen jeho magnificencia, jej spektabilita a ich honorability, ale aj promovaní študenti. Tým pádom sa publikum nerozptyľuje zle padnúcim oblekom, priveľkým výstrihom, či nepeknou postavou a sústredí sa na podstatnejšie veci. A znie nám tam krásny starosloviensky chorál a ešte má Aula UKF aj výbornú akustiku. Svojou troškou som prispel prejavom za študentov, pričom som porušil (nepeknú) tradíciu čítania toho istého prejavu rok, čo rok, len vždy iným študentom, a to tým, ktorý sa naveľa uvolil, že sa obetuje za skupinu. Iniciatívne som sa pani dekanke nahlásil už dobrého štvrť roka dopredu, že prejav si pripravím sám a ako býva mojím zvykom, písať som ho začal až v autobuse do Nitry a dopísal ho asi tri minúty pred slávnostným nástupom. Všetci ho chválili, tak vám ho sem švihnem. (celý oný…)

Milujem poľštinu. Znie mi ako strašne smiešna slovenčina. Veľmi som povďačný môjmu kamarátovi Adamovi, polyglotovi, ktorý ma naučil pár poľských frázičiek, čím ma na dlhé roky vybavil materiálom na obveseľovanie potrundžených spoločností. Za všetky jeden reklamný slogan (foneticky): “Časámi zadzvoň do bábči, pevne še bárdzo nudži.” Preklad znie: “Občas zavolaj babičke, určite sa veľmi nudí.”

Prečo to ale vyťahujem (celý oný…)

Pre tých, ktorým nepríde poštou

Bude sranda, u nás sa promuje v batmanovských talároch. Mohol by som pod tým mať aj cepláky a cílko a nikto by sa o tom nedozvedel

A možno budem mať aj príhovor.