Vystúpil som z auta na svojom sídlisku a víta ma zvolanie:

„Ty kokot skurvený!“

Chlapec s hokejkou sa zaháňa po chlapcovi Vietnamcovi.

Vientamský chlapec čosi odpovedá, ale vietnamsky. Podľa intonácie podobnú zdravicu. Hokejku nemá, ale je o hlavu vyšší a za chrbtom mu stojí suita dvoch Vietnamočiek.

„A ty si pojebaný hajzel!“ suverénne premosťuje jazykovú bariéru drobnejší chlapec a hokejkou na Vietnamčeka zašermuje tak rázne, že mi zatrnie.

„Ale no!“ prispejem do debaty.

Pozrú sa na mňa a ja sa ihneď vidím v ich očiach. Zlý ujo. Bude sa starať. Pýtať sa, kto začal a čo by povedali ich rodičia, keby ich počuli, a že či sa nemôžu aj pekne kamarátiť. (A podajte si ruky, užaj, lebo vám uši vytrhám!) A to mi teda zredlo, lebo si ešte celkom dobre pamätám, že toto sú presne tie otázky, na ktoré som ako malý nechcel a nedokázal odpovedať. Lebo sú, vpravde, idiotské, každá po svojom: Kto sa začal, vedia vždy len žalobaby. Rodičia by sa hnevali, čo asi iné? Keďže sa teraz hádajú, tak to asi podobrom v ich silách nebolo, že?

„To čo je s tou hokejkou!“ opáčim napokon. Poberám sa k domu, aby som naznačil, že pre mňa je vec vybavená, ale pomedzi nich, keby náhodou nebola.

Vietnamská výprava sa otočí a kráča preč. Vietnamček sa podchvíľou obracia a vietnamcuje. Chlapček s hokejkou dialóg rozvíja a je v tom veľa kopulácie, defekácie a zoológie. S potešením potmehúda počúvam, že cifruje lepšie, než by som v jeho (čo v jeho, v tomto!) veku dokázal ja. A keďže som sa svojím výstupom kvalifikoval na garanta bezkontaktnej výmeny, vyprevádza ma popri chodníku, až kým vietnamská partia nezahne za roh. Keď zahne, poberie sa naspäť k svojmu domu.

Toľko z mojej strany k problematike pedagogického usmerňovania detí v multikulturálnom urbánnom milieu.