Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Nu?, my

Rubrika Nočníček, 24.06.2009

Televízia štvavého denníka ide točiť Celkom iný beat, hip-hopovo kabaretné predstavenie divadla GUnaGU. Stojím celkom vzadu, podopieram kameru. Kodoň sedí predo mnou, za režijným pultom.

“Aha, veď to je ten…” ukazuje chalan v zadnom rade frajerke Kodoňa.

“A hentam je Trnka!” pichá bradou na mňa.

A potom si idú sadnúť do celkom prednej rady.

Rozhovor s hviezdou

Rubrika Nočníček, 24.06.2009

Stál som v rade s lajstrom v ruke. Lajstrá zbieralo veľmi, ale veľmi čarovne mladé dievča. Zachytil som jej pohľad, na tvári jej vybuchol úsmev. Hanbil som sa civieť a nevedel som sa nepozerať.

“Ja vás poznám!” povedalo mi, keď som prišiel na rad.

“M´haha!” povedal som ja.

Toľko k slovnej zásobe slovenských internetových celebrít.

O mladosti

Rubrika Enem tak,Nočníček, 22.06.2009

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 09 v Levoči.

Redakcia denníka už je prázdna, ostal len grafik. Tlačí poslednú päťdesiatku strán denníka. Vystrie sa na tvrdý malý gauč, nohy vyloží na skrinku s balmi papiera. Pozrie na hodiny, je pol tretej. Zatiahne kapucňu mikiny cez oči, chce si ukradnúť trocha spánku. Do stíchnutej kancelárie na prízemí sa nesie naprieč poschodiami chladných chodieb mestského divadla ozvena šťastného spevu mladých divadelníkov pri gitare.

„Ech, mladosť,“ pomyslí si grafik a spomenie si, že o tom čítal v odbornej literatúre Slovenského pedagogického nakladateľstva. Mladí ľudia, špiritizuje, sú hluční a veľmi rýchlo sa pohybujú, videl v bufete.

Pripadá mu, že to bolo už veľmi dávno, čo bol on sám mladý a aj to na to neveľmi rád spomína. Priveľa úzkostí a mindrákov a banálnych problémov, prežívaných až príliš intenzívne. Dobre je tak, ako je.

Tlačiareň medzičasom slimačím tempom odborára vypľuje posledný list. Štyri hodiny, vonku svitá. Grafik vezme kôpku, preplieska ju hranami po stole, položí úhľadne na ostatné listy denníka. Pohľadom preletí kanceláriu, spokojne sa zadíva na svoj fotoaparát, nežne zaklapne počítač, zhasne luxusnú laserovú myš, vypne svetlo, zamkne. On sa nemusí trepať cez horné poschodie, slastne si drukuje, dostal kľúče od bočného vchodu. Vonku naň čaká auto a hoci býva len tri ulice od divadla, nasúka sa doň, spokojný, že nespraví ani krok nazmar.

Cestou míňa veselý kŕdeľ mladých divadelníkov a divadelníčok. Idú peši, na internát. Pospevujú si dajakú prostonárodnú, radostne spoločensky unavení, sebavedomí, vyrovnaní so sebou, šťastní z výletu do Levoče. Kúsok za nimi ich nasleduje dvojica mladých mužov, ktorí podopierajú tretieho, už veľmi unaveného. Smejú sa kamarátovi, on im vulgárne, ale v dobrom nadáva.

Grafikovi ostane tento pohľad v mysli, aj keď už líha do studenej postele v obrovskej podkrovnej izbe katalógovo zariadeného privátu. Mrví sa dlho, kým zaspí.

Serie ho, že asi bol mladý zle a málo.