Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Učiteľ nemôže byť spodina spoločnosti

Rubrika Ebénci!, 16.09.2012

Štrajk učiteľov Pána Petra Kremského evidujem a vážim si ho ako bojovníka s korupciou. Jeho kritické slová k štrajku učiteľov v článku Štrajk rodičov sú však podľa mňa nespravodlivé a vzájomne si protirečia.

V prvom rade, pán Kremský vyčíta učiteľom a ich odborom, že pýtajú len zvýšenie platov. Pritom argumentuje materiálom, ktorý nízky (nástupný) plat v českom školstve pomenúva ako jednu zo základných prekážok náboru kvalitnejších učiteľov a v rámčeku Ideální budoucnost (str. 32) sa vyššie platy spomínajú hneď v prvom odseku:

Učit přicházejí nadšení a talentovaní lidé. Díky vyššímu nástupnímu platu a možnosti profesijního růstu se z učitelství stala prestižní profese. Zájem je velký a školy si mohou vybírat ty nejtalentovanější uchazeče.

Sám pán Kremský poznamenáva, že:

Napokon, ak by boli platy na slovenských školách vyššie, mnohí z dnešných učiteľov by už na nich ani nepracovali, pretože by ich vytlačili kvalitnejší.

Zaráža ma, že pán Kremský v tomto nevidí jasnú win-win situáciu; artikulované lapidárnejšie: pre Kristove rany, veď o toto presne ide!

Ďalšia vec, vyčítať učiteľom, že im ide len o platy, je ako vyčítať im, že myslia viac na svoje deti, ako na cudzie. Pán Kremský, redaktor ekonomického týždenníka, by mohol vedieť, akú rolu v živote spoločnosti hrajú peniaze, ale možno je natoľko šťastný človek, že si nevie dobre predstaviť, čo s psychikou človeka robí plat 540,50 brutto. Zrejme preto mu nepríde ženantné napísať:

Ak však práca učiteľa nie je poslaním a učiteľ sa nevie sám zmotivovať, aby dal zo seba deťom to najlepšie, mal by asi ísť robiť niečo iné. Možno menej stresujúce a za viac peňazí.

Ak by sme sa bavili o katolíckych farároch, ktorí bývajú v pridelenom byte a v živote sa nebudú zaoberať vlastným potomstvom, potom beriem. Ale my sa tu bavíme o ľuďoch, z ktorých veľká časť učí, lebo sa bojí, že nič iné nevie. Tých, čo majú ozaj radi svoju prácu, sponzoruje partner, alebo majú vedľajšie príjmy, alebo žijú u rodičov. Ostatní naozaj odišli.

Pán Kremský ďalej nabáda školy a učiteľov, že v trhovom prostredí treba o svojho žiaka-klienta zabojovať lepšími službami. Pokiaľ mne je známe, motiváciou pre boj na trhu je väčší zisk. Kým ešte škola z väčšieho počtu študentov profituje väčšími príspevkami na žiaka, učiteľ z toho nebude mať nič. Operovať súperením na trhu vo vzťahu k platom učiteľov je teda bezpredmetné, až nie drzé.

Učitelia si sami uvedomujú problémy nášho školstva, ktoré pán Kremský pomenúva v druhom odseku článku – aspoň teda tí, ktorí prispievajú do odborných periodík. Úlohou štrajku je, aspoň ako tejto inštitúcii rozumiem ja, upozorniť verejnosť na najpálčivejší problém a požiadať ju o podporu.

Že sa odborné témy nedostali do požiadaviek odborov? A vie pán Kremský ako učiteľské (ale aj lekárske) odbory fungujú? Čo je tam vo vedení za kreatúry a fosílie z minulého režimu? To, že učitelia boli vôbec schopní prekonať znechutenie z vlastných odborov a šli do celoštátneho štrajku, znamená, že už toho majú naozaj plné zuby.

Pán Kremský spomína aj „extrémne“ historky zo školskej praxe, ktorými ilustruje mizerný servis, aký dnešní učitelia poskytujú svojim detským klientom. Na jednej strane, dané panie učiteľky by o daných incidentoch priniesli istotne inakšie svedectvo (ale sa ich na to, predpokladám, nikto nepýtal, lebo pravdu má dnes dieťa), na druhej strane, my všetci by sme si mohli pospomínať na veselé epizódky zo školských lavíc. (Mne napríklad slovenčinárka prezývaná Kačička Divoká v písomke neuznala za opytovaciu vetu výrok: „Kto nespláchol záchod?“ pre jej implicitnú vulgaritu, následkom čoho som mal trojku zo štvrťročnej previerky.) Ale z epizód ťažko vyvodzovať niečo všeobecné, že.

Rovnako tak z pocitu pána Kremského, že na väčšine škôl na Slovensku sa učitelia správajú štýlom:

Buďte radi, že sme dnes prišli do práce a že sa s vami vôbec bavíme. Buďte k nám milí a pokorní, inak vám ukážeme svoju zlosť a frustráciu z toho, že musíme pracovať práve tu!

Ja zase viem o tom, že učitelia sú ochotní sa baviť s rodičmi aj mimo rodičovských združení, niektorí dokonca dávajú rodičom svoje súkromné čísla na mobil. Je predsa v záujme učiteľa, aby rodič bol informovaný a spolupracoval na výchove a vzdelávaní dieťaťa. Ale každý má svoju hranicu, a tou býva trebárs hysterická mamička, ktorá chce riešiť každú jednu „nespravodlivú“ dvojku a nedajboh trojku.

Tomu sa inak hovorí „kult dieťaťa“ a bol nám to čert dlžen.

Aby som to uzavrel, dohováranie pána Kremského učiteľom v zmysle: „Čo štrajkujete, keď vaša robota aj tak stojí za milú kedveš,“ možno pohladí dušu všetkým, ktorí pestujú krivdy zo svojich školských liet, ale netriafa sa do cieľa ani omylom. Ak v školstve sú ľudia, ktorí sú demotivovaní, takýto článok ich nevzpruží; ak nejakí na základe tohto článku odídu, nik lepši ich nenahradí; a ak sú v školstve dobrí učitelia, tento článok ich leda naserie, lebo kritizuje skutočnosti, na ktoré oni sami nemajú dosah.

Napríklad na spomínané dobré nápady pána ministra, a to prakticky ktoréhokoľvek doposiaľ, s výnimkou možno pána Jurzycu, ktorý nemedializoval žiadne.

Dvihnúť platy učiteľom isto nie je všeliek na situáciu v štátnom školstve, ale ak sa má táto situácia pohnúť k lepšiemu, je to jeden z nutných krokov. Lebo ako napísal Shooty na Facebooku:

(Som) presvedčený, že urobiť z tejto provincie fungujúcu krajinu môžu iba vzdelaní ľudia.
Učitelia nemôžu byť spodina spoločnosti. Jednoducho nemôžu.

Podpisujem, podtrhávam, ďakujem za pozornosť.