Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Keby bolo Lego zo Slovenska

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 30.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 19.4.2013 17:41.

Lego je úžasný vynález. Jeho jednotlivé súčiastky sú prísne normalizované, ale práve preto ich možno spájať a rozpájať tisíckrát a stále držia. Lego z roku 1958 bude sedieť aj do stavebnice z roku 2013 a spájať sa dajú dokonca aj veľké bloky detského lega s malými kockami zo súprav pre väčšie deti. Jediným limitom je fantázia a chuť experimentovať.

Lego je z Dánska a je to tak dobre. Keby bolo zo Slovenska, fungovalo by to mizerne.

Tie červené kocky zo Súmračnej by držali dobre, ale dal by sa z nich postaviť len strašidelný zámok plný zlých duchov minulosti a lúpeživých rytierov.

S výliskami ostatných farieb by ste si užili iba trápenie. Držať spolu nebude a nebude. Žlté lego s dinosaurami má pečiatku kvality z Vatikánu a pri čítaní návodu sa dozviete, že je to lego s tradíciou, solídne a slušné. Čo by z neho mohlo byť konkrétne, to už sa nedozviete, lebo by vás obstreli driemoty. Keď ho odsuniete nabok na rozmyslenie, povypadávajú z neho figúrky. Keby ste ich chceli dať naspäť do škatule, zistíte, že tam nikdy nepatrili.

Modré lego pekného mestečka má, naopak, pomerne obsažný a konkrétny návod, ale keby ste podľa neho začali skladať, zistíte, že je v meste priveľa trafík a diely k daňovému úradu musíte dokúpiť v zásielkovom obchode na Cypre.

Lego zelené s vekovou hranicou 3+ nevydrží pokope ani do záručnej lehoty a rozhádže aj ostatné kocky. Keď budete volať na reklamácie, povedia, že to tak má byť a sú na to hrdí.

Je tu aj lego oranžové, konštruktérske, aspoň podľa obrázku na obale by sa z neho dali stavať premostenia. Keď ho vybalíte, zabudnete, čo ste s ním vlastne chceli robiť a diely z neho sa vám na nič nehodia.

A napokon, v škatuli s nápisom Obyčajné lego a nezávislé súčiastky nájdete kvalitné diely zo stavebnice Merkur, pár úplne drevených kociek a jeden hlučný zotrvačník.

Kto z tohto drahého nákupu jedného dňa postaví niečo príčetné a zmysluplné, bude musieť mať fantáziu ako da Vinci a chuť experimentovať ako Nikola Tesla. Hľadajme ho, lebo tieto nepodarky nám v obchode naspäť nezoberú. Už sú príliš opotrebované.

Švédska anarchistka Astrid Lindgrenovej

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 29.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 19.4.2013 17:41.

Keď mi dcérka dorástla do veku, keď už vie obsedieť pri rozprávke, vzal som moju najmilovanejšiu knižku z detstva, Pippi Dlhú Pančuchu Astrid Lindgrenovej. Nastala zvláštna situácia: trojročná dcérka knižke ešte nerozumie a ja, tridsaťročný, jej rozumiem úplne inak.

Totiž, pre dospelého je to desivé čítanie – Pippi, deväťročné dieťa, býva sama vo veľkom dome. Žije v jednom prostredí s opicou, exotickým zvieraťom, ktoré nie je uzavreté v klietke, ale má voľný výbeh a silno pravdepodobne nie je očkované proti besnote a psinke. V rozpore so všetkými hygienickými normami nosieva domov, priamo do kuchyne! aj svojho koňa.

A počuli ste dobre: nie vodieva – nosieva koňa. Pippi má totiž nadľudskú silu. Kto vie, čo dokáže vyparatiť nikým neriadené dieťa s obyčajnou silou, toho pri predstave dieťaťa so silou Goliáša obchádzajú mrákoty.

Keď po ňu prídu dvaja policajti, aby ju odviedli do sirotčinca, hrá sa s nimi naháňačku. Po chvíli ju to prestane baviť, a tak jedného posadí na plot a druhého povesí na strom. Chvalabohu, v rozprávke to nemá žiadne trestno-právne následky.

Totálny nedostatok úcty k autoritám Pippi prejavuje, aj keď príde na návštevu do školy. Učiteľku vôbec neposlúcha a kompletne jej rozbombarduje výchovno-vzdelávací proces. Napokon jej oprávnené rozčúlenie zahladzuje korupciou – podaruje jej zlaté hodinky. Opäť je to bez právnych následkov.

Ako dieťa som Pippi miloval.

Ako rodič som z Pippi tak trochu zdesený.

Vychádza mi z toho jediné: pani Lindgrenová bola riadna potmehúdka. Prostredníctvom Pippi (ale aj galgana Emila z Lönebergy) provokovala a desila starostlivých rodičov, ale deťom – deťom plnila tajné sny o neposlušnosti a večnom dobrodružstve navzdory príkazom a zákazom. To, že rodičia si tie zákazy nevymýšľajú mírnix-dírnix a to, že bezprizorné deti by predsa len nemali ostávať bez prízoru, je jasné.

Ale sny sa snívajú o nemožnom, nie o možnom.

A ďalšia, nemenej dôležitá vec: Iba slobodná myseľ môže posúdiť, ktoré z našich zákazov a príkazov sú hlúpe a zbytočné. A ak niečo Pippi ukazuje dobre, je to, ako byť slobodný. Švédska anarchistka teda u nás ostáva cteným hosťom.

Odluka štátu od športu

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 24.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 12.4.2013 17:41.

Keď chce niekto na Slovensku provokovať, spomína odluku cirkvi od štátu. Takáto debata je však jednak ošúchaná a jednak pomerne bezzubá; túto možnosť sme si vzali zmluvou s Vatikánom, ktorá sa nedá vypovedať.

Oveľa pádnejšia a provokatívnejšia debata by však bola o odluke profesionálneho športu od štátu. Najmä preto, že by z nej vyplynulo viac pozitív ako negatív.

Najprv negatíva – profesionálne športové družstvá by si museli hľadať sponzorov a tým pádom by mnohé z nich alebo zanikli, alebo vypadli z najvyššej ligy a hralo by sa v nich amatérsky. V zahraničných súťažiach najvyššieho rangu by nás reprezentovalo oveľa menej športovcov a odrazilo by sa to zrejme aj na horších výsledkoch.

Ak tento argument predostriete niekomu, kto sa o šport nezaujíma, odpovie vám – No a? A mal by pravdu. Do našej krajiny prídu turisti skôr za kvalitnými službami, ako za tým, že Jožko Mrkvička hodil dobre diskom na Olympiáde a zahraničné firmy sa pozerajú skôr na daňové zaťaženie, ako na to, koľko gólov vsietil ŠK Leopard v Hondurase FC Trinidadu. Občasné víťazstvo nášho mužstva či športovca poteší, srdce zaplesá, ale to by zaplesalo aj za Oscara a predsa sa do nášho filmu nevráža toľko peňazí, ako do športu.

A teraz tie pozitíva – v prvom rade, to, čo by sa ušanovalo na profesionáloch, sa môže vraziť do amatérov. Nech hrajú tie deti, ktoré majú talent, nielen tie, ktorých rodičia dokážu zaplatiť ľad, trávu a antuku. Tie peniaze, čo by zvýšili – a oni by isto zvýšili – by mohlo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu dať do školstva, vedy a výskumu.

Možno by naša krajina už na olympiáde nikdy nedostala žiadnu medailu, no mali by sme mladých ľudí s vzdelaním bez toľkých kompromisov, vedcov s väčšími možnosťami zlepšovať život nás všetkých a mládež, ktorá má čo najviac príležitostí rozvíjať svoj športový talent. Že sa ním neskôr nebudú môcť živiť? Keď dokáže bez zásadnej pomoci štátu vyžiť nezávislá kultúra, určite sa s tým popasuje aj nezávislý šport.

Ešte jeden a dosť!

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 22.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 03.4.2013 17:41.

– Od zajtra. Výnimočne. Ešte jeden a potom už dosť.

Takto si sám sebe sľubujem, keď nemám pevnú vôľu a lákadlo je príliš veľké.

– Ešte jednu kapitolu z Harryho Pottera a už idem povysávať.

Je to hrozné klamstvo a ešte horšie je, že klamem sám sebe rovno do očí.

– Už len jeden bonbón si dám a dosť. No tak dobre, ešte jeden, ale úplne posledný.

Obdivujem ľudí, ktorí si vedia niečo sľúbiť a potom aj dodržia. Bolo by im to asi blbé pred sebou samými. Mne je to tiež trápne, aj si vynadám, aj sa vyhrážam. Ale všetko plané, iného seba nemám, vymeniť sa nemôžem.

– Od zajtra začnem brušákovať, lebo mám pupok. Ale teraz ešte dojem tohto pol kila oškvarkov, veď je to naposledy.

Ale ja pevne verím, že v tom nie som sám. Možno je to istý kľúč k pochopeniu zásadných dejinných udalostí.

„Iba na kúštik…“ isto presviedčal Zeus Dianu a bola z toho Afrodita.

„Tak dobre, ale tento je úplne posledný!“ určite v krčme hovoril kamarátom Modest Petrovič Musorgský, ale napokon mal z toho smrť.

„Ešte raz ovládnem Európu a potom s tým končím!“ to si možno hovoril Napoleon, keď utekal z Elby a skončilo to porážkou pri Waterloo.

„Iba výnimočne,“ povedal si kapitán Francesco Schettino a oprel loď Costa Concordia o útes.

„Od zajtra už budem ukazovať trocha presnejšie grafy,“ možno si sľubuje pán minister Kažimír, keď sedí za PowerPointom.

Keď sa na to pozerám takto, v historickej perspektíve, v spoločnosti slávnych, uľaví sa mi. Ja nevelím vojsku, ani ministerstvu. Ja velím len jednému mne a aj to je celý človek roboty. Pevne dúfam, že mojím Waterloo budú prevažne tie oškvarky.

Veľké neurózy z veľkých upratovaní

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 22.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 29.3.2013 17:41.

Keď počúvate tento fejtón, je práve Veľký piatok.

Bohabojní ľudia chodia okolo chladničky s údeným karé a klobáskami s veľkým premáhaním – držia pôst. V rodinách s dobrou logistikou je už upratané a vypeká sa, v ostatných rozváňa diava a noviny spievajú po oknách. Nálezy z gauča nárazovo dvíhajú HDP krajiny, v elektrárňach sa páni prúdu potia pri vykrývaní zvýšenej spotreby z mixérov, rúr a vysávačov.

Deti sa snažia schovávať pred úlohami. Najlepšie sa má ten, komu pripadlo utierať prach z knižnice, lebo niet sladšieho čítania ako pri veľkom upratovaní. Pravda, kým na to mamka nepríde a s krikom neurguje nesplnenú úlohu podľa šibeničného harmonogramu.

Vo väčšine domácností je zhon a kde nie je, na niečo sa zabudlo a bude.

Ako malý chlapec som tomuto zhonu, príkazom a zákazom nerozumel. Veď knižky prach nebolí, cez okno vidieť, aj keď je trošku zaprášené a čo sa môže stať, keď si z klobásky ukrojím len taký kúštiček? Načo tá hystéria?

Ale ja už nie som malý chlapec. Lenivý upratovať som síce furt, ale konečne rozumiem tomu, čo ctihodné matky vedie k tomu, aby nechali rozmontovať domov do havarijného stavu a potom všetky cárachy, umyté a vyleštené, naskladali naspäť na voňavé police – a po tom, čo je celá rodina podráždená a hladná, prežiaria domov spokojným úsmevom, s obloženou misou v náručí.

Kresťanská podstata tohto sviatku rozpráva príbeh veľkého utrpenia za veľké dobro. Tá pohanská, ktorá je podnes jeho súčasťou, spočíva v čakaní na to, kedy príroda prestane spať a začne robiť zázraky plodenia a množenia.

To tajomstvo je, že bez driny niet dobrého pocitu z práce a bez odriekania niet hojnosti.

Prajem vám požehnané sviatky a veľa porozumenia.

Zastávky na znavenie

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 19.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 22.3.2013 17:41.

Ťažké časy si vyžadujú tvorivé riešenia. Štát škrtol mestu, mesto škrtlo dopravnému podniku. Dopravný podnik rozmýšľa nad škrtaním zástaviek. Teda presnejšie, zastávky ostanú, ale budú na znamenie. V Prahe to vyskúšali a výsledkom je veľká úspora pohonných látok. Jazda je plynulejšia, doprava rýchlejšia, v zime z voza uniká menej tepla a v lete lepšie funguje klimatizácia. Postupne by mali byť na znamenie úplne všetky zastávok v celom meste.

Veľmi som sa vydesil. Hneď som si predstavil, ako sa zohnem, že si zaviažem šnúrku a fijú! spoju mávam nie na znamenie, ale už len na rozlúčku.

Myslím aj na ťažko pracujúcich a po zmene unavených, v dvadsaťjednotke o štvrtej ráno. Jedno očko privrú a už ich šofér budí vo vozovni, lebo nezvonili.

A čo ak sa bude na trase málo zastavovať? Babička s nákupom príde na zastávku načas, ale dobre vykúrená päťdesiat jednotka sa plynulou jazdou stráca v diali a ďalšia ide o pol hodinu…

A to ešte nehovoríme o tom, že vozidlá starnú a na nové nie je. Vychádzajme z toho, čo máme. Vozy s chybami karosérie sa môžu prerobiť na plošinové. Nástupné ostrovčeky električiek sú predsa dosť dlhé na to, aby sa dalo naskočiť aj za jazdy. Stáť sa bude len na znamenie preukazom ŤZP.

Medzičasom treba popracovať na nevyužitom potenciáli Bratislavskej integrovanej dopravy. Po osobných vlakoch môžu pribudnúť aj nákladné, miesta je tam ako pre dobytok. A sú aj ďalšie vozidlá, ktoré majú pravidelné trasy. Centrum mesta má pokryté vláčik prešpuráčik – v jednom vozni turisti, v druhom budú mešťania. Nezabúdajme ani na smetiarske autá. Prirobia sa ďalšie stupienky a hneď sa vezie šesť ďalších. Keby sa niekto ponáhľal, nech beží pred autom a chystá kolegom kontajnery. Kto by túžil po väčšom luxuse, napríklad po jedálenskom vozni, môže sa zviezť dodávkou na rozvoz pečiva. A napokon, ani kapacity pohrebných vozov nie sú plne využité. Vzadu sa isto vystrú ešte dvaja.

Takáto kvalitne integrovaná doprava raz možno úplne nahradí tú hromadnú a mestu ostanú peniaze na rozumnejšie veci. Tipujem to na národný futbalový štadión.

?o v?etko znesie na?a re?

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 18.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 15.3.2013 17:41.

Superman mal nadľudskú silu, Spiderman chodil po stenách a Iron Man bol génius, ktorý si zostrojil neporaziteľné brnenie. Ale to je fikcia. V realite sú superschopnosti menej nápadné. Jednou z nich je pre mňa schopnosť vyjadrovať sa presne, bezchybne a spisovne. Takíto hrdinovia sú pre mňa veľkým vzorom, hoci sa obávam, že so mnou je to už stratená varta. Od školy som pozabúdal plurále bársjakého genitívu, a tak sa v lokále rozprávam veľmi nevýstavným jazykom.

Ale kým jazyku ubližujem, reči to nijako neprekáža. Dôležité je, že informácia prejde od vysielateľa k príjemcovi. Keďže rečou vládneme už nejaké to desaťtisícročie, naše hlavy si dokážu poradiť s veľkým množstvom prekážok. Napríklad: „Saďá žaba na pramaňa.“ Predpokladám, že ste  mi rozumeli, napriek tomu, že samohlásky boli všetky rovnaké.

Iný príklad: „Ropobepert Fipicopo.“ Aj tu ste mi rozumeli, hoci to bolo v tajnej reči siedmakov.

Ale poďme aj ďalej, k celým slovám. Keď vám niekto povie, že si kúpil lukratívne auto, v zlomku sekundy pochopíte, že tým myslí, že je drahé a pohodlné. Alebo, keď vám mládežník povie, že ste zabili, viete, že nejde o podozrenie, ale o pochvalu. Jazyk možno trpí, ale reč to zvládne.

A funguje to aj s číslami. Pokiaľ niekto z vlády povie: „Bude to stáť milión eur,“ už sme sa naučili rozumieť: „Bude to stáť dva milióny, ak nie viac.“

No a potom najvyšším druhom porozumenia je, keď sa povie jedno a myslí sa tým úplne niečo iné. Napríklad, keď spomínaný Ropobepert Fipicopo povie, že sa treba vážne zaoberať olympiádou v Tatrách, porozumieme, že treba prestať vážne sa zaoberať nezamestnanosťou, zdravotníctvom, školstvom a výtlkmi.

Ak by však v tomto prípade mládežník na pána Ropobepertapa reagoval hláškou: „Si zabil,“ nebudeme vedieť naisto, či ide o podozrenie alebo o pochvalu. Je však veľmi pravdepodobné, že to bude lukratívne pre superhrdinov so schopnosťou sedieť na prameni.

Valentín je od macochy, ale nie nadlho

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 18.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Tento mi nevzali, lebo už bol s krížkom po funuse.  Tak ja si ho nechám.

Vždy, keď sa blíži štrnásty február, mnoho ľudí chytí nepokoj. Veď aj mňa. Spolu s halloweenom ho mám na čiernej listine západniarskych hovadín, čo sa k nám priplichtili importom americkej televízie a filmu. Treba byť v strehu, lebo ktovie, kedy nejakému pochábeľovi napadne servírovať moriaka na Vďakyvzdanie a strieľať petardy na Deň nezávislosti?

S novými sviatkami je vždy patália.

Povedzme také Vianoce. Nemohlo byť nič príjemné, keď starým Slovanom nejaký Wiching vymenil oslavy slnovratu za oslavu narodenín nejakého Žida z Nazaretu. A ako asi museli rodičom píliť uši deti protestantov, keď u katolíkov sa darčeky rozdávali na Mikuláša a u nich až na Evu s Adamom? A ako sa asi tešila drevárska lobby, keď sa ujal nemecký zvyk doniesť si domov odpílený mladý stromček?

A to nehovoríme o prvej republike. Tam sa začalo napríklad pripomínať nerovnoprávne postavenie žien ich Medzinárodným dňom. Čo na to asi hovorili slušné rodiny s matkou pekne v domácnosti?

Aj taký Sviatok práce. Celé Československo si pripomínalo masaker chicagských robotníkov, ktorí štrajkovali za menej práce a viac peňazí. Tipnem si, že továrnikov, tvorcov HDP, mohol z tejto novoty aj šľak triafať.

Iba za socializmu bol s novými sviatkami pokoj. Masovo sa slávila aj taká zvrhlosť, ako mesiac Sovietsko-československého priateľstva, hoci po 69. na to nebol najmenší dôvod. Muselo sa.

Po týchto spomienkach sa na takého Valentína ani nemožno hnevať. Nechce žiadne veľké obety, žiadne masové gestá. Nezadaným dáva možnosť zadať sa – za úplatok vo verši či čokoláde. Tí dlhodobo zadaní cítia k partnerovi spravidla veľké spektrum emócií a toto je príležitosť prejaviť pre zmenu tie pekné.

Áno, nepýtali sme si ho, sám sa nanútil. Ale už tu je, a asi ho je treba, keď sa drží – na rozdiel od Mesiaca sovietsko-československého priateľstva a prvomájových sprievodov. Okúňame sa my, čo si pamätáme, ako prišiel. Pre naše deti to už budú Vianoce lásky.

Need for Speed Bratislava

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 17.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 01.3.2013 17:41. Bol krátený, preto je text tu dlhší.

Svet počítačových hier má jednu legendu, ktorá sa volá Need for Speed. Princíp hry je jednoduchý, chodíte autom tak rýchlo, aby ste vyhrali preteky. Takých hier sú tisícky, ale Need for Speed malo parádne autá, zábavné trate a skvelú hudbu, a tak sa ku dnešnému dňu dočkala šestnástich pokračovaní.

Pre mňa zásadnou bola siedma – Need for Speed Underground. Na rozdiel od predošlých hier sa v nej závodilo nie na špičkových vozoch, ale na bežných autách. Navyše, keď ste vyhrali preteky, dostali ste peniaze, za ktoré ste si do auta mohli nakúpiť vylepšenia, alebo nové auto. Pretekalo sa výlučne ilegálne a v mestskom prostredí. Hra ma veľmi bavila a niečo som si pri nej odsedel.

Často si na ňu spomeniem, keď sedávam za volantom môjho naozajstného auta. Predstavujem si, ako by sa hra hrala, keby ju tvorcovia našili na pomery Bratislavy v zimnom období. Tak si ju predstavme spolu.

Ilegálne preteky sem, ilegálne preteky tam, sme na Slovensku, rozpočet je nižší. Nebudeme teda začínať hru s Golfom GTI, ale skôr so zaslúžilou Fiatkou Punto, rok výroby 96. Súper bude mať Renault Twingo prvej generácie, sily sú vyrovnané.

Naša prvá trať bude pretek do kopca a z kopca. Štartuje sa pri prezidentskom paláci. Motory zahučia, dobre, tak zavyjú, gumy zapištia a už si to pretakári šinú po Štefánikovej, naberajú rýchlosť, a čosi-kdesi prichádza strmý stupák Pražskej. Autá vystrelia do kopca, ale čo to, čo to, prečo spomaľujeme, aha, benzín je drahý, bude sa akcelerovať až za hrebeňom. Pretekári sa dravo blížia k Patrónke, a už je tu cieľová čiara a na nej usmievavý príslušník policajnej hliadky, ktorý vzápätí rozdáva ocenenia.

Odmena za vyhratý pretek pokryje bloček od Policajného zboru a ešte ostane aj na nové zimné gumy, keďže tie staré zimné sú už letné. Ale sme na Slovensku, a tak kupujeme iba nové puklice, ktoré vyzerajú ako elektrónové disky.

Druhá disciplína je jednoduchý pretek v akcelerácii. Štart je na semaforoch Račianskeho mýta od Radlinského ulice a pôjde sa smer Rača. Cestári solili, prvý odpich sa nám s hladkými gumami vydaril, súpera nechávame za chrbtom. Motor Fiatky veselo výska, tachometer ukazuje 50, 60, 65, 65, preraďujeme na štvorku, 70, 80, ale nie, zástavka Ursínyho, štyri výtlky na meter štvorcový, prudko na brzdu, toto je slalomová etapa.

Malé auto je vrtké, kľučkujeme rýchlo, a tak chytáme štatisticky len jeden výtlk z piatich. Súper sa však so slalomom nezdržoval, dívame sa mu na zadnú EČV s nápisom BA-STARD. Pri Figare konečne dorovnávame, ale čo to, predbiehací manéver musíme odložiť, je tam retardér, nevadí, doženieme pri zástavke Riazanská, keď súpera pritlačíme k pravej krajnici, kde sú toho času samé mláky, súper chytá aquaplaning a my získavame drahocenné sekundy. Okolo Mladej gardy presvištíme radostne závratnou stodesiatkou, ale už musíme pomaly pomýšľať na brzdenie a strmú otočku pri Palme, skvostnou myšičkou sa vyhýbame retardéru pred zúženým pruhom, vystupujeme na prejazd cez električkovú trať a tu zrazu bum! Vysoká nájazdná hrana nám načala výfuk. Nevadí, znie to drsnejšie a tých päť koní už nejako oželieme. Súper sa na nás doťahuje, ale my sa nedáme, plyn k podlahe, smrť v očiach, 130 na tachometri, motor kvíli, ale nie, zase zastávka Ursínyho. Brzdiť neskoro, bumbumbum, df, kškškškš… Zapíname výstražné svetlá a ideme meniť gumu. Súper nás obieha, zlomyseľne zatrúbi a už ide iba na spotrebu päťdesiatkou, lebo má vyhraté.

Za prehratý pretek nič nedostávame a keďže sme peniaze minuli na puklice, nemáme ani na výfuk, ani na nové tlmiče a čapy. Game over, prehrali sme, musíme to začať hrať odznova.

Tipnem si, že takáto hra by nikoho nebavila a jej programátor by nezarobil ani na slanú vodu.

My na Slovensku ju hráme denne a to zábavné je, že si ju platíme z našich daní.

Slávik a Bankový produkt roka

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 17.04.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko 22.2.2013 17:41.

Minule som sa hral s Excelom. Ja viem, že medzičasom vynašli Xbox a Lego, ale ja som divný a ďalej by som o tom nehovoril.

Takže Excel. Pre počítačovo menej zdatných, Excel je program, na základe ktorého vám šéf povie, že vám nemôže dvihnúť plat, lebo čísla nepustia. V menej škodlivých rukách slúži na počítanie dlhých stĺpcov čísel do kolóniek „dal“, „má dať“ a „vynadať“.

Zhodou okolností, tou dobou vyšli výsledky slovenskej verzie Zlatého Slávika a k tomu obvyklý plač a škrípanie zubov nad výsledkami: „To jak ten Desmod môže?“, „Furt to vyhrávajú tí istí!“, „Veď tam sa nemenia mená, ale len ich poradie!“

Tak som zobral z Wikipedie tabuľku výsledkov a tvrdé dáta sú takéto: za pätnásť rokov nášho Slávika Desmod vyhral siedmykrát, Peter Cmorik piatykrát, ale Tina len druhýkrát. Pred Desmodom Slávika osemkrát vyhral Elán. Pred Tinou šesťkrát vyhrala Zuzana Smatanová. Najnudnejšie roky boli 2006 až 2009, kedy sa nemenila víťazná kombinácia Desmod – Cmorik – Smatanová.

Je možné, že je to podozrivé. Esemesková anketa nie sú voľby do národnej rady a kontrola verejnosti je nulová. Na druhej strane, starý československý Zlatý slávik mal tridsať ročníkov a  Karel Gott ho nevyhral iba deväťkrát.

Ąudská priazeň je možno vrtkavá, ale ako vidno, vo veľkých číslach je veľmi zotrvačná.

Apropo, veľké čísla. Zlaté obdobie mal náš Slávik v roku 1999, kedy za taký Elán hlasovalo cez päťdesiattisíc ľudí. O šesť rokov neskôr, keď Slovensko hystericky hľadalo svoju prvú SuperStar, muselo Elánu na prvenstvo stačiť necelých osemtisíc hlasov.

Keby ste videli môj excelový graf, hneď by ste vedeli, že čo sa týka Slávika, môžete ho kompletne pustiť z hlavy. O poradí v tejto súťaži za posledné tri roky rozhoduje skupina ľudí o veľkosti Malaciek, maximálne tak Nových Zámkov.

Tým, samozrejme, nechcem povedať, že by názor obyvateľov Malaciek alebo Nových Zámkov mal mať menšiu vážnosť, božechráň.

Chcem povedať to, že ak vám žily netrhá anketa Bankový produkt roka, tak táto veru tiež nemusí. Elán predsa neprestanete počúvať len zato, že v biznise skončil tretí.

Staršie oné »