Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Rusko nám pripomenulo, čo je zač

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 31.10.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Pred 45 rokmi nám do Československa prišla nečakaná návšteva od susedov. Nie, že by sme neboli pohostinní, ale 200 000 vojakov a 2000 tankov je za hranicou toho, čo sa dá ošetriť chlebíčkami a rizotom zo včera. Nespomíname na to radi; hostia zabili 72 našich občanov a 266 ťažko zranili.

Podarilo sa im zabiť všetko nadšenie z budovania lepšieho sveta a zaviesť debilizujúci spoločenský fenomén dvojitého myslenia: Na verejnosti sa muselo hovoriť, že to nebola okupácia, ale pomoc. Neverili tomu občania a neverili tomu ani politici, ktorí vedeli, že tomu neveria ich občania, ale napriek tomu sused udával suseda, keď to nazval pravými slovami.

Pravda, na rozdiel od 50. rokov sa už vnútorný nepriateľ aspoň nevešal, iba bol odídený zo zamestnania do basy či do kotolne a jeho rodina znášala následky straníckeho prekliatia do druhého kolena.

Štyri dni od vstupu vojsk do našej krajiny prišlo osem veľmi statočných Rusov na Červené námestie a rozvinuli transparent s nápisom „Za našu a vašu slobodu“. Hanbili sa za činy svojej krajiny. Režim ich pozatýkal a poslali do väzení, pracovných táborov a psychiatrických liečební.

O 45 rokov neskôr, minulý víkend, sa na Červenom námestí zišlo desať ľudí. Opäť rozvinuli transparent s nápisom „Za našu a vašu slobodu“. Bola medzi nimi aj účastníčka pôvodného protestu, Natália Gorbanevská, ktorá strávila na psychiatrii niekoľko rokov. Prišli policajti a zatkli ich, s výnimkou pani Natálie. Dôvod ­– šlo o nepovolenú demonštráciu. Treba dodať, že ich všetkých po pár hodinách prepustili a následkom bude zrejme len pokuta.

Určite môžeme byť radi, že Putinovo Rusko už svojich kritikov neposiela na Sibír, iba im na pár hodín obmedzí osobnú slobodu a napokon im len dá pokutu za to, že sa prejavili ako občania. Môžeme uznať aj to, že v Rusku aspoň ľudia vedia, na čom sú, ich vláda je úprimná a na rozdiel od Ameriky sa ani netvári, že je krajinou slobodných, domovom chrabrých.

V žiadnom prípade to však nie je dôvod pozerať sa na Rusko ako na perspektívneho kamaráta, s ktorým treba zintenzívňovať spoluprácu. Ruský človek je dušou krásny a Rusko je krajina mnohých pôvabov, ale ruský štát vždy bol a stále je odpudivo alergický na akúkoľvek opozíciu.

Je dobré, že nám to pripomenul aj takto rukolapne, pri nevinnej pripomienke našej vlastnej histórie.

Tak nám Robert zvolil Jaromíra

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 30.10.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

zdroj: sme.sk

Tak nám Robert zvolil Jaromíra,“ mohla by dnes doma referovať pani Müllerová dobrému vojakovi Švejkovi. Švejk by isto poslušne schválil počínanie, kedy sa aj krajina vyvedie z prokurátorského bezvládia, aj sa spomenie na dobrého kamaráta zo školy. Švejk bol úradmi vyhlásený za blba, a tak by isto slobodne zauvažoval o tom, ako by to s funkciami zariadil on. Výsadu úradného blba si s dovolením na chvíľu požičiam.

Spolužiaci z vysokej školy, hádam mi to odpustia, sú natrvalo poznačení humanitným vzdelaním. Takých dnes v tejto krajine montážnych hál a budovania diaľnic nepotrebujeme. Jedného–dvoch uplacírujem do tlačového oddelenia, ostatní nech ostanú doma, budú riadiť úseky kultúry na obnovených miestnych národných výboroch.

Výnimkou bude Ondro, ktorý vždy vedel zohnať od starších študentov ťaháky na testy, toho tým pádom nechám šéfovať rozviedke. Ale len pod podmienkou, že bude naozaj tajný – odkedy mi prebral Janu, nechcem o ňom ani počuť.

Stredná škola bude zaujímavejšia. Myslím hlavne na skončených právnikov. Ich analýzy ohľadom spájania poisťovní budú na nezaplatenie. A poteším aj skončených lekárov, nejaká tá nemocnica určite potrebuje vymeniť vedenie. Ministerkou zdravotníctva ale musí byť Petra. Vždy sa mi veľmi páčila, ale nikdy nič nebolo. Kontrolné dni isto dajú našej známosti dôvernejší ráz.

Budem myslieť aj na Rudiho. On je dneska vyhľadávaný pôrodník. Verejnosť prekvapí, že sa stane ministrom školstva, ale iba gynekológ je zvyknutý pozerať sa na to, kde sa tento rezort nachádza.

No a keď sa mi pred dverami zhrčia dotieraví novinári, privíta ich môj kvalitný hovorca zo základnej školy – Kubo. Vždy sa vedel zo všetkého vyžalovať a ja som si tie napáchané capiny odskákal za neho. Tak tu máš, Kubo, predveď sa.

Keby to náhodou nevyšlo a novinári to aj tak prekrútia, mám v talóne Tuliho. Býval skínom, bude policajný riaditeľ. Plne mu dôverujem, že si poradí s nevďačnou verejnosťou, ktorá mi barák obhádže banánmi.

Ja viem, že je to ešte len hrubý náčrt biznisplánu, ale uznáte sami, je odsúdený na úspech – vidno, že som sa inšpiroval najlepšími na trhu. Chýbajú mi len financie na kampaň, ale keď to šlo jednou vlastnou hlavou, pôjde to aj mojou. Dovidenia vo voľbách, občania.

Čo sa to deje ministrom Školstva?

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 30.10.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Každý politik, kým zasadne na post ministra školstva, má najprv smelé plány a po sto dňoch vlády sa po ňom v tom lepšom prípade zľahne zem. V tom horšom začne zavádzať nedovarené opatrenia, ktorých jediný efekt je, že učiteľ má za úlohu vyplniť ešte viac lajstier ako doposiaľ. Hlavný účel týchto – mnohokrát prácnych a monotónných ­– dokumentov je spočinúť v šanóne.

Čo sa tým ministrom stane po nástupe do úradu, je pre mňa záhada. Povedzme, že nejakému Duškovi Mrkvičkovi cé es cé, pé há dé, pé dé ef v strane povedia: „Keď vyhráme, budeš minister školstva.“ A tak sa Duško na úrad svedomito pripravuje, rozpráva sa s učiteľmi a učiteľkami, kde sú problémy v ich rezorte.

Počúva o tom, že nie sú učebnice, a tie, ktoré sú, sú príšerné, lebo tendre na ne už roky vyhrávajú tí istí kamaráti kamarátov.

Počúva o tom, že úroveň žiakov klesá, lebo financovanie škôl od počtu študujúcich hláv núti prijímať hocikoho, kto trafí na prijímačky.

Posťažujú sa aj na to, že mnoho učiteľov radšej zlému žiakovi nedá adekvátnu známku, len aby nemuseli čeliť hnevu jeho spupného rodiča, ktorý by šiel rovno za riaditeľom.

Povedia mu aj o tom, že grantový systém na výskum je prebyrokratizovaný a peniaze prídu tak neskoro, že škola musí nasadiť kreatívne účtovníctvo na hrane zákona, aby to finančne ustála.

A hádam sa dozvie aj o tom, že pod ministerstvo spadá množstvo úradov a inštitútov, ktorých prínos spoločnosti sa blíži k chránenej dielni. Treba poznamenať, že tam sa porovnanie končí, lebo v prípade chránenej dielne nie je pochybnosť o tom, či a čo sa tam reálne robí, a či si to treba vážiť.

No a toto (a nielen toto), pevne verím, náš tieňový minister Duško Mrkvička vie a s odhodlaním nastúpi do úradu. Ďalej je to už len námet pre fantastiku. Možno ho obstúpia zlí učitelia v zborovni a bodajú ho kružidlami, kým nepovolí. Možno si ho problémoví žiaci počkajú po robote a žmýkajú naňho zatuchnuté špongie. A možno za ním deň čo deň chodia s kilami lajstier úradníci zo všelijakých výskumných ústavov pedagogickej didaktiky a inštitútov pre systémové vylepšenie systému. Chudák minister má z toho hlavu ako kalendár a potom celý zúfalý už voľačo rozhodne, hoci zle, ale rozhodne, len aby mu dali pokoj. Ale oni mu nedajú, oni majú lajstier viac, ako minister nervov, lebo im od všetkých učiteľov z republiky chodia pekne tučné šanóny.

Alebo – a toto je hodne divoká myšlienka – žiaden tieňový Duško neexistuje a ministrom školstva sa politik stane, aby bol niečoho ministrom a nijako sa nepripravoval. Ale to keby malo byť takto, tak to ja radšej budem veriť na tie kružidlá v zborovni.

Dieťa, najlepšie zlé zrkadlo

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 30.10.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Manželka tvrdí, že moja trojročná dcéra sa na mňa veľmi ponáša. Dcérka je blonďavý kučeravý čertík s peknou tváričkou a ja tučný fúzatý mrož s tmavými vlasmi. Neveril som manželke – do dnešného rána.

Dnes som dcérku budil. Normálne budí ona mňa, ale túto noc buntošila, a tak ešte o ôsmej ráno slintala do vankúša. Keď som ju drmal za plece a čo najpríjemnejším hlasom nástojil: „Vstávaj, vstávaj!“ odrazu som sa videl ako v zrkadle. Tie isté spuchnuté ústa, tie isté zvuky nevôle, to isté skrúcanie sa v poslednom teple prikrývok a napokon mi venovala aj ten istý pohľad plný znechutenia, že som sa opovážil rušiť sviatosť spánku.

A tak som uveril manželke aj jej ďalšie tvrdenie, a to jest, že radšej sa pichnúť nožom, ako ma vyháňať z pelechu.

Tu musím povedať, že tieto deti, to je síce pekná vec, ale sú to nevďační červiaci. Nielen, že sa to rodí nevychované, ale ono je to nevychované spôsobom, ktorý až príliš verne zrkadlí nepekné veci vlastného rodiča.

Tak napríklad prednedávnom dcérka miesto automatického: „Nie,“ začala na každú požiadavku reagovať podráždeným: „Čó?“ Žena sa chytala za hlavu, lebo to je jej špecialita.

Na ihrisku naše dieťa poučuje otravným pedagogickým tónom všetky ostatné deti, vrátane tých starších. Toto maslo je zase na mojej hlave. Z rovnakého zdroja bude aj sklon vyžierať ostatným deťom desiate a olovranty.

A on možno príde aj deň, keď si začne ohrýzať nechty, mliaskať, funieť a čítať pri jedle, odpovedať na otázku ironickou protiotázkou, pomáhať si v debate sarkazmom a – pánboh zavaruj – začne v sedemnástich fajčiť.

Bude to istotne deň, kedy pochopím mnoho z podivného správania sa mojich vlastných rodičov.

Lebo ako hovorí Bill Cosby: „Bez ohľadu na to, ako rozumne sa snažíte vychovávať, vaša výchova prinesie isté bizarné chovanie – ale nehovorím o deťoch. Tie sa správajú prirodzene.“

Pevne dúfam, že moji rodičia budú vtedy ešte žiť. Možno si k nim zájdem poplakať.