Všetky príspevky Samušo

Ako vyberať ryby

Jedna smutná správa: Nedá sa mať všetky ryby.

Druhá smutná správa: Nedá sa mať všetky ryby, ktoré sa vám páčia, v jednom akváriu – mohli by sa nezniesť, pojesť či utrápiť.

Čo zvážiť pred kúpou

Silno odporúčam, aby ste si o rybke, ktorú chcete doma mať, predtým niečo naštudovali. Vyhnete sa neskorším problémom.

Prípadne, ak ste pochabá osoba a vaše peniaze sú rýchlejšie ako váš rozum, naštudujte si niečo rybe, ktorú ste kúpili, okamžite po tom, čo si ju dáte do akvária. Aspoň budete lepšie rozumieť, čo za problém ste si práve privodili.

Pokračovať na Ako vyberať ryby

Vianoce, posledná bašta detstva

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Vianoce pre mňa boli posledná bašta detstva. Už som mal dobre cez dvadsať a stále som ich prežíval ako malý. Ale teraz som rodič a tým pádom už musím byť dospelý aj dvadsiateho štvrtého. Nič netrvá večne a bolo to pekné, kým to trvalo. Podnes na to rád spomínam.

Už len to doobedie. Rodičia na seba podchvíľou zvyšovali hlas pri posledných prípravách a ja som sa snažil spojiť tri činnosti – obšmietať sa okolo stromčeka, keby náhodou prišiel Ježiško, uchmatnúť si niečo zo sladkostí na stromčeku a zároveň nebyť videný, aby som nedostal úlohu. Vďaka siedmemu zmyslu matiek som bol videný akurát pri rozbaľovaní salónky a dostal som vynadané, ako aj úlohu.

Obed bol pôstny. Bývalo mi pri ňom smutno. V chladničke som dobre videl šunku a údené mäso, ale na stole bývala len polievka z vyvarenej kaprej hlavy a chvosta. Zavítalo medzi nás rozprávanie o zlatom prasiatku.

Zlaté prasa som úprimne nenávidel. Postil som sa ako sprostý a ono aj tak nikdy neprišlo. Vysvetľoval som si ho hypotézou, že z hladu máva človek vidiny. Mne sa však moje lačné mžitky pred očami na prasa nikdy nescelili.

Hoci neznášam floskulu, že sa niečo nieslo v niečoho znamení, musím povedať, že poobedie sa nieslo v znamení logistických výziev. Totiž, čo pamätám, furt sme niečo niekam nosili.

Bolo treba zájsť k jednej babičke a od nej ponosiť hrniec s kapustnicou, misu so šalátom, tácňu so zákuskami, druhú tácňu so zákuskami, tácničku s trubičkami a obvykle aj tašku s darčekmi, čo bol moment, ktorý mi nasadil chrobáka do hlavy ohľadom celého Ježiškovania, ale nehovoril som nič, lebo by mi povedali: „Dávaj pozor, nech to neroztlčieš.“

Tento náklad sme naložili aj s babičkou do auta a tým znamením výzvy bolo odviezť po okraj naplnený hrniec s kapustnicou bez toho, aby sa vyčaprtal, starou Škodovkou 100, ktorej bolo jedno, že sú Vianoce, z kopcovitých Kramárov ku nám domov, a to po Račianskej, kde vtedy ešte nebol asfalt, ale mačacie hlavy.

Naše auto smrdelo po kapuste celý január.

Schádzali sa u nás dve babičky a jeden krstný otec. V tom čase neboli nielenže mobily, ale ani pevná linka v každej domácnosti. S dospelým rozumom podnes deň netuším, ako sa takéto náročné podujatie dalo zorganizovať.

Napokon sa ale zišli všetci okolo všetkého dobrého a prišla vzácna chvíľa v roku, kedy som mohol jesť, čo som videl a koľko som vládal. Čakanie sa vyplatilo. Bolo to krásne.

Krásne bolo, samozrejme, to, že sme boli takto spolu, v slávnostnej nálade a ešte všetci živí, ale pre mňa boli vtedy prioritou darčeky a banány. Až keď sa krstný otec oženil a Vianoce trávil so svojou rodinou a babičke sa začalo kaziť zdravie, začal som si, decko nevďačné, vážiť, aké zázračné to bývalo. A to je, koniec koncov, pravý význam tohto sviatku – pospomínať a poďakovať sa za peknú chvíľu, kým trvá. Všetko dobré vám prajem.

Mamľas a či hrdina?

Slovenská republika je stará 21 rokov. To nie je veľa. Na druhej strane, už nie je v plienkach, má za sebou obdobie vzdoru, chvíľu sa flákala so zlou partiou, ale pre túto chvíľu je – na svoj vek – pomerne vydarená. Už je konečne samostatná a úprimne sa snaží starať sama o seba.

Držme tomu palce, lebo dvadsiatničky nebývajú najrozvážnejšie. Mohla by sa nám trebárs zapliesť s manipulatívnym fešákom, ktorý si s ňou bude robiť, čo chce. S chrapúňom, ktorý ju bude považovať za svoj majetok a nebude ju púšťať medzi ľudí. To je pre mladé dievča možno cenná skúsenosť – ak sa z takého vzťahu napokon vyhrabe – ale pre jej okolie to býva veľké utrpenie.

Ale o čom vlastne chcem rozprávať?

Aha, Róbert Fico.

Róbert Fico je muž s obrovskou húževnatosťou, rozhodnutý vziať svoje talenty a dostať sa s nimi tak ďaleko, ako to len ide. A aké to sú talenty! Má bystrú hlavu, dar reči, príjemný hlas a dôveryhodné vystupovanie.

Róbert Fico je muž, ktorý sa za 22 rokov prepracoval z poslaneckého kresla za SDĽ na predsedu vlády jednej strany, a to vlastnej.

Róbert Fico je teda muž veľkého nadania a veľkej cieľavedomosti, korunovaný najväčšou mocou v histórii tohto štátu.

Keď naša republika bude o ďalších 20 rokov spomínať na svoje mladé letá, ktovie, ako bude spomínať na obdobie s týmto fešákom. Očaril ju ako nikto iný pred ním. Mohol všetko.

Bude to spomienka na starostlivého partnera, ktorý jej stál pevne po boku a pomáhal jej riešiť problémy rozumne a do budúcnosti? Muž, za ktorým každá vďačne slzku dojatia v oku zatlačí?

Alebo to bude trpká spomienka na impotentného majetníckeho mamľasa, ktorý ju chcel iba ovládať a využívať, nasťahoval k nej pažravých príbuzných a keď ošpatnela a schudobnela, zmizol so striebrom po babičke?

Nuž, milý fešák, ak máte v rezerve ešte nejaké pekné a rozumné prekvapenia, mali by ste ich dievke friško ukázať. Zatiaľ to vyzerá na to druhé.

Rozkoš z cudzích trapasov

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Cudzie zlyhania nám prinášajú niekoľkonásobnú rozkoš – škodoradosť, fascináciu zmarom a napokon príležitosť poučiť sa a zmúdrieť. Z histórie poznáme nejeden grandiózny trapas, od Babylonskej veže až po výbuch vzducholode Hindenburg.

Aj preto je tak príťažlivý príbeh lode Titanic. Ale nie je to jediná loď, ktorá stroskotala na svojej prvej plavbe. V Štokholme majú veľké múzeum postavené len kvôli jednej lodi. Volá sa Vasa a jej príbeh je ešte smutnejší – alebo zábavnejší, ak chcete – ako príbeh Titanicu.

V prvej polovici 16. storočia zažívali Švédi zlaté časy. Pri moci bol vtedy Gustavus Adolphus z dynastie Vasovcov. Prebiehala Tridsaťročná vojna a Gustavus Adolphus usúdil, že jeho vojenské námorníctvo potrebuje nové lode. Objednal ich päť a prvá mala byť Vasa. Na jej výzbroji a výzdobe sa nič nešanovalo. Merala 69 metrov, mala dve delové paluby so 64 delami a zmestilo sa na ňu 300 vojakov. Výzdoba – približne 500 drevených sôch a sošiek, ktoré oslavovali kráľa a jeho vojenský um. Pracovalo na nej približne 400 ľudí.

Titanic sa plavil tri dni a prekonal vzdialenosť vyše 2 000 kilometrov. Plachetnica Vasa vyplávala 10. augusta roku 1628 a potopila sa 10. augusta roku 1628. Odplavila plných 1 300 metrov a potopila sa len 120 metrov od brehu.

Kým skazu Titanicu privodil jeden veľmi konkrétny ľadovec a jedno zlé rozhodnutie, loď Vasa doslova prekotil prvý silnejší vietor.

Pardon, druhý silnejší vietor. Ten prvý ustála tak, že stiahla plachty. Druhý nápor vetra ju naklonil tak, že sa cez delové otvory do trupu vliala voda a hotovo, bolo po plavbe. Aby sa pridala urážka k porážke, z brehu celé divadlo sledovali tisícky divákov, vrátane pozvanej honorácie a diplomatov.

Nasledovalo vyšetrovanie, kapitána zatkli, vypočúvali konštruktéra aj posádku. Napokon všetkých prepustili a nikoho neodsúdili. Na vine bol totiž hlavný konštruktér, toho času šťastne rok po smrti, a sám kráľ Gustavus Adolphus. Jeho veličenstvo vprostred príprav zmenilo rozmery lode a nikto sa mu neodvážil povedať, že je to idiotský nápad; a tak nedočkavo vypisovalo listy, kedy to už bude hotové.

A tak záver vyšetrovania, prečo sa potopila taká drahá loď, znel, citujem: „Len Boh vie.“ To by nám mohlo byť povedomé.

Čo si teda z tohto cudzieho trapasu môžeme odniesť my? Napríklad poučenie, že kedykoľvek sa vyšetrovanie blamáže končí krčením ramien, na vine bude niekto pri moci. Škoda len, že my sa už nemôžeme vyhovárať na absolutizmus.

 

Nič si späť neberte, nikto vám nič nedáva

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Revolučné heslo hŕstok protestujúcich „Berieme si späť svoju krajinu!“ už vošlo do ľudovej slovesnosti ako symbol pomýlenej, anekdotickej občianskej angažovanosti. Dúfam, že tento fejtón počúvajú aj účastníci týchto protestov, lebo im budem venovať nasledujúce riadky.

Som presvedčený o tom, že je medzi vami množstvo ľudí, ktorí chcú nášmu štátu úprimne pomôcť. Mohli by ste sedieť doma na zadku a nerobiť nič. Vám na krajine záleží tak, že idete do ulíc. Vďaka za to.

Len je otázka, či vašu pomoc chcú občania tohto štátu? Už nežijeme v časoch, kedy bolo možné bachnúť si z Aurory a vtrhnúť do Zimného paláca. Cára si občania nevybrali, ale Fica áno. Vybrali si podľa všetkého blbo, ale vybrali. Rešpektujte to a skúste ich presvedčiť, že vy ste lepší.

Ako na to? No, nebuďte takí nenásytní.

Máte schopnosti na riadenie štátu, rezortu, úradu? Ministrovanie nie je žiadna švanda. Minister rokuje, podpisuje a reprezentuje. To, aby vedel, na ktoré stretnutie má význam ísť a ktoré lajstro podpísať, musí mať tím ľudí, ktorým môže delegovať úlohy a na ktorých úsudok sa môže spoľahnúť. Máte takýto tím? Ak nie, je ešte skoro pomýšľať na ministrovanie, tobôž premiérovanie.

Viete vôbec presvedčiť ľudí o svojom riešení a spraviť v mene dobrej veci kompromis? Vyskúšajte si to ako správca vašej bytovej jednotky. Stretnete sa s ľuďmi, ktorí neponúkajú konštruktívne riešenia a dokonca ani nerozprávajú k veci. Ak zvládnete svojich susedov, je nádej, že zvládnete aj voličov a straníkov.

Ďalší level je miestne zastupiteľstvo. Vaše šance na poslanca nie sú vôbec malé – stačí vám pár stoviek hlasov. Netreba veľký rozpočet, stačí dobrý program a nápad ako osloviť voličov. Ako miestny poslanec si vyskúšate, či je vo vašich silách nezaspať počas zasadania, kde znejú monotónne omáčky a pomedzi to dôležité paragrafy. Ak paragrafom nerozumiete, naučte sa to, alebo si na to niekoho nájdite. Politika sú nielen dobré nápady, ale aj ich presná právna forma – telom nápadu v štáte je totiž zákon.

Ďalšou métou je, prirodzene, pozícia starostu. Na dvere vám budú klopať muži s obálkami až igelitkami. Budete sa rozhodovať, či prihráte malú domov alebo urobíte dobre verejnosti. Teraz to znie jednoducho ale s veľkou mocou prichádza veľká chamtivosť. Ak z tohto vyjdete ako-tak víťazne, je čas na veľkú politiku. Tou dobou by ste už mohli mať okolo seba ľudí, z ktorých sa dá vyskladať strana. Neváhajte a založte ju.

Ak budete mať príčetný program, ktorý odráža potreby ľudí, v tomto marazme sú vaše šance nezanedbateľné.

Nečakajte, že hneď vyhráte jackpot ako SaS alebo Matovič. Dobrý výsledok príde možno až v druhých voľbách, ale aspoň sa vaša strana veľa naučí a budete mať čas nabrať odborníkov do think-tanku. A až potom príde čas, kedy si môžete vziať v mene svojich voličov krajinu do parády tak, ako ste im to sľúbili vo vašom programe.

Že je to beh na dlhú trať? No, v živote to chodí ako na záhradke – ak to chcete poctivo, trvá to roky. Ak to chcete všetko a okamžite a hneď, poriadne sa to pohnojí.

Obložený chlebíček je slovenské sushi

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Počas sviatkov je obdobie, kedy sa ľudia navštevujú viac ako obvykle. Všetkého hojno, ale  kapustnice a údeného už majú ľudia vyše krka. Čo teda ponúknuť hosťom? Prichádza na rad nedocenené kulinárske umenie – obložené chlebíčky. Keby som bol študentom potravinárskej školy, spravím si z nich doktorát, takto som len ich bezmedzným milovníkom. Ďakujem aspoň za túto príležitosť vzdať im hold.

Totiž, umne obložený chlebíček je pre našu kultúru to, čo pre Japoncov sushi. Sushi tiež kedysi dávno začínalo ako balenie ryby na cestu. U nás – ale toto nemám doložené  – chlebíček tiež zrejme začínal ako hrubý lepeňák so šmalcom a cibuľou do kapsy na pasienok.

Japonci, bystré hlavy, jedného dňa prestali ryžový obal z ryby odhadzovať a začali špekulovať, ako by sa to dalo vylepšiť. Výsledkom je sushi, nigiri, maki – taký aj onaký, s maslovou rybou, tuniakom, krevetou, aj s avokádom, len s oštiepkom nie je, lebo ho v Japonsku ešte nevynašli.

Mysleli by ste si, že k nám vylepšovanie chlebíčka prišlo od Francúzov s napoleonskými vojskami, ktoré miesto lepeňáka fasovali le chlebíčky. Ale nie. Možno odtiaľ prišli jednohubky, ale vynálezcom chlebíčka v dnešnej podobe – takého na tri hryzy – bol pražský lahôdkar Jan Paukert. Svoje slávne lahôdky založil v roku 1916 a ešte slávnejší Vlasta Burian sa chlebíčkami nadchol tak, že u Paukerta usporadúval chlebíčkové večierky.

My, Slováci, máme vo zvyku zbavovať sa svojich dejín, ak sa diali v inom štáte ako našom vlastnom. Priatelia! V mene chlebíčkov upustime od tejto nerozumnej praxe. S Čechmi nás spájajú dve Československá a treba si vážiť, čo dobrého nám dali. Oni získali bryndzu a korbáčiky; nuž sa nehanbime – chlebíčky sú tiež spoločné.

Spraviť chlebíček je jednoduché, ale to aj sushi. Spraviť dokonalý chlebíček je ešte ťažšie ako sushi. Úprimne, mačkať ryžu so surovou rybou do guľky, to zvládne hocikto. Dcéra mala dva roky a robila to so segedínom.

Ale chlebíček – to je boj s plochou pečiva, na ktorú musí prísť hojnosť oblohy v množstve, ktoré ešte aspoň teoreticky umožňuje stabilný úchop. Zároveň je chlebíček súbojom sviežosti s rozmočením. Nariaseny plátok šunky na maslovom základe dokáže izolovať poréznu veku od rezu rajčinou len určitý čas, potom nasleduje smutný odmäk.

A ďalej chuťové vyváženie: áno, jing klobásky sa snúbi s jangom horčice, ale len plnotučnej, nie kremžskej. Kaviáru smie byť len kôpka a v stretnutí so syrokrémom volá o pomoc. Šalát z falošného kraba musí prísť s citrónom a ratolesťou petržlenu, inak nemá pointu. Veď to poznáte.

Veľkou otázkou je posýpka najemno nastrúhaným syrom. Milujeme ho všetci, ale ruku na srdce, komu sa podarilo ani raz doňho nevydýchnuť, ba čo horšie, ani raz ho nevdýchnuť? Možno veda príde s odpoveďou aj na túto výzvu.

Prajem vám teda veľa zdaru ako pri príprave, tak pri konzumácii. Sviatkom zdar a chlebíčkom zvlášť!

Prečo nedržať Babišovi palce

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

O dva dni bude dvadsiate štvrté výročie od vypuknutia Nežnej revolúcie. Dvadsaťštyri rokov je z hľadiska histórie máličko, ale z hľadiska ľudského života ukrutne veľa. K volebným urnám dnes chodia ľudia, ktorí celý svoj život prežili v demokracii a slobode. To znamená, že o bývalom režime vedia len z počutia a aj to sa im zle chápe. Obzvlášť, keď majú doma rodičov a starých rodičov, čo na komunizmus spomínajú v dobrom. To sa dá pochopiť, boli o štvrťstoročie mladší a vtedy aj tráva bola zelenšia. Úlohou ľudí vo verejnom priestore je pripomínať si komunizmus podľa pravdy.

Jožo Banáš minulý týždeň vo fejtóne spomínal, že z komunizmu netreba robiť takého strašiaka, lebo, citujem: „prakticky všetko, čo dnešní privatizérski zlodeji pokradli, vybudovali a postavili práve komunisti či ľudia pod ich vedením.“ Koniec citátu. Dovolím si nesúhlasiť.

Československo pred komunizmom nebolo zelenou lúkou. Čechy boli priemyselnou špičkou Európy a Slovensko azda najrozvinutejšou časťou Uhorska, hoci dominovalo poľnohospodárstvo. Áno, za komunizmu u nás vzniklo množstvo nových podnikov, ale podľa ekonomicky nepríčetných predstáv centrálne plánovaného hospodárstva. Príkladom nech je niklová huta v Seredi.

Áno, divoká Mečiarova privatizácia vytunelovala mnoho podnikov, ktoré by možno prežili podnes, ale možno aj nie. V porovnaní so svetovou konkurenciou sme tu mali technologický skanzen a často mizernú kvalitu výrobkov. Príkladom nech je Jožov opis podniku Chirana Export Piešťany v knihe Zóna nadšenia.

Jožo vo fejtóne spomínal aj úspešného podnikateľa Andreja Babiša, ktorému pred voľbami v Čechách vyrobili neprajníci antikampaň v súvislosti s jeho komunistickou minulosťou. Babiš je výborný príklad. Dnes vlastní firmu, ktorá vznikla ešte za Rakúsko-Uhorska a volala sa Dynamit Nobel. Komunisti ju premenovali na Chemické závody Juraja Dimitrova a spravili z nej druhú najväčšiu fabriku v Bratislave. Po revolúcii z nej ostalo torzo, ktoré sa už nevolá nijak, lebo patrí pod Duslo Šaľa. Bol to tunel alebo triezve ekonomické rozhodnutie?

To, akým spôsobom Babiš nadobudol svoje priemyselné impérium, a akú rolu v tom mohlo zohrať to, že bol s režimom viac ako zadobre, je legitímna a veľmi správna otázka, nech by sa ju bol pýtal aj dedičný gróf von und zu Schwarzenberg. Na Slovensku je podozrivo mnoho rozprávkovo bohatých podnikateľov, ktorí po revolúcii mali kapitál na nákup tých najlukratívnejších podnikov. Kde ho nabrali? Šetrili ho z platu do pančuchy? Ako to, že to uniklo ostražitému štátnemu aparátu? A ako to, že boli takí zabehaní v zahraničnom obchode, keď cestovať na západ mohli len tí najpreverenejší?

Je dobré mať na tieto otázky odpovede, alebo si ich aspoň pripomínať práve teraz, keď mnohé zaslúžilé kádre majú pocit, že už sa na hriechy zabudlo a môžu sa tváriť ako slušní ľudia.