Všetky príspevky Samušo

Lipšicove esemesky

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Zbierka zverejnenej slovesnosti tajných služieb sa nám rozrástla o ďalší príspevok a aj o ďalší žáner. Po reportážnom oku Gorily a zbierke rozhovorov Sasanky je ním údajná ľúbostná korešpondencia pána Lipšica s jednou pani advokátkou.

Musím povedať, že po nahliadnutí do tohto materiálu mnou otriaslo silné pohoršenie. Zo spisu vyplýva, že pán Lipšic používal telefón značky BlackBerry. Uznajte, taký šikovný človek a ondie sa s takou predraženou tehlou s fyzickou klávesnicou a malým displejom? Navyše to má operačný systém, ktorý bol starý, už keď bol nový.

Výrobca sa chváli tým, že komunikácia týchto prístrojov v sieti je extra šifrovaná. Tak to teda bohviečo nebude, keď som si ju prečítal aj ja. Hoci bez obrázkov, čo je škoda; len to nebude vina BlackBerry, ale sebeckých tajných agentov.

Inak, nečudo, že pán Lipšic mámi od dotyčnej obrázky; na tomto prístroji zrejme nie je možné uskutočniť ani videohovor.

Z komunikácie ďalej vyplýva, že dotyčná mnohokrát veľmi netrpezlivo posielala ďalšiu a ďalšiu správu a pán Lipšic neodpovedal. Povedzme si úprimne, ten telefón nie je najrýchlejší a občas veru aj systém zamrzne, baterku treba vyberať.

Viackrát sa pani advokátka odvoláva na svoje príspevky na Facebook a pán Lipšic odpovedá, že ich ešte nevidel. Je možné, že ako minister nemal čas pozerať sociálne siete, ale znalci vedia, že aj keby chcel, na hentom svojom telefóne by mu to zabralo pol hodinu a ešte aj to by ošedivel. Oficiálna aplikácia Facebooku zrejme stojí za milú jarmilu ako na všetkých ostatných systémoch a cez interný prehliadač by sa to nechcelo ani mne.

A ďalej, kto to kedy videl, riešiť si takéto záležitosti cez normálne esemesky, keď tu máme Gtalk, Whatsapp alebo Viber, že? No, máme ako máme. Inštalovať appky na blekberinu sa darí hocikedy až na tretí pokus. Alebo sa nedarí a treba sa s tým zmieriť.

Ale teraz vážne. Prijmime na chvíľu možnosť, že by prepisy neboli podvrh.

Je mi jedno, že si písal v pracovnej dobe. Ministerčina sú zasadania a cesty medzi nimi. Času dosť aj na román.

Je mi jedno, že to bolo na služobnom mobile, lebo predpokladám, že ten paušál, čo sa dáva ministrovi, asi nebude bársjaká sova, delfín, kengura a rozpočet tým neutrpel.

A je mi jedno aj to, že by pán Lipšic mohol mať milostné dobrodružstvo. Keď jej nekupuje za štátne byt a doma mu to prejde, mňa do toho nič.

No a že sa stavia do role kresťansky morálneho človeka? Ako hovorí môj kamarát Lukáš, lepšie sa človeku žije s predstavou, že sú politici pokrytci, ako sa obávať, že sú naozaj takí hňupi.

Mne je iba jedno ľúto – koľko sa to chudák dievča muselo naesemeskovať, aby si mohlo zašantiť s jedným uponáhľaným a zrejme aj riadne vyčerpaným ministrom. Tipujem, že keď už k nej konečne naozaj raz došiel, najedol sa, otvoril si pivo a kým si ona navliekla v budoári čipkované samodržky, zaspal jej na kanape pri predpovedi počasia na TA3.

Jedného dňa aj mne ujde vlak

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Asi ste už počuli o tom, že na divokom západe Google vypustil do ulíc autá, ktoré sa šoférujú samé. Bolo to pred troma rokmi a teraz prišli s výsledkami výskumu – robotické autá sú lepší šoféri ako skúsení a profesionálni vodiči. Jazdia plynulejšie, viac šanujú auto aj palivo a rýchlejšie sa rozhodujú v kolíznej situácii.

Viem s istotou povedať, ako to vezmú tí z vás, ktorí máte vodičský preukaz. Nepoteší vás to. Ani mňa to nepotešilo. Vodičák mám od dvadsiatky, ale šoférovať inak ako splašený idiot som sa naučil, až keď som začal voziť svoje dieťa. A teraz voľajakí vedátori prišli na to, že ma za tým volantom ani nie je treba.

Tak toto si ujasnime, milá veda. Ja uznávam, že je super, čo robíš pre ľudstvo, ale odtiaľ potiaľ. Ja náhodou šoférujem ako malý boh, to tí ostatní jazdia ako prasce!

No, vzhľadom na to, že tú predošlú vetu si hovoria asi všetci šoféri, sú robotické autá rozumný nápad. Ale práve preto, že všetci s vodičákom tak urputne lipneme na tom, aby sme volantom vrteli sami, sa robotických áut tak skoro báť nemusíme. Budú to až naše deti a pradeti, komu sa bude zdať šoférovanie ťažké, stresujúce a nebezpečné. Zadovážia si auto, čo jazdí samé, stačí mu len naťukať, kam má odviezť posádku.

Už to vidím, ako sedím v takom aute – a nemôžem sa na to pozerať. Budem na zadnom sedadle stískať brzdu a pridávať plyn a potichu šedivieť. Moje deti či pradeti si budú za jazdy čítať knižku, pozerať fejsbúky a vybavovať telefonáty. Moja zručnosť v šoférovaní sa im bude zdať taká stará a zbytočná, ako mne dnes písanie na písacom stroji cez tri pauzáky či schopnosť obsluhovať cyklostyl.

Ale na to si už budem musieť zvyknúť. Mám po tridsiatke a to, ako rozumiem dnešným technológiám, je výhoda iba dočasná. Prídu nové trendy a mne sa budú zdať neprirodzené a hlúpe, ako mojim rodičom sociálne siete. Ony pritom nebudú nijako horšie, ako to, v čom žijem dnes, to len mne ujde vlak, na ktorý sa mi nechcelo naskočiť.

Keď vidím, ako moja trojročná dcéra odomkne dotykový telefón a spustí si hru, viem, že som to už prehral. O dvadsať rokov bude ona pozerať web na okuliaroch a prijímať telefonáty cez hodinky. Bude sa s počítačmi rozprávať a miesto myši alebo prsta jej bude stačiť pohľad. Ja už si techniku tak blízko k telu nikdy nepustím a dcéru bude šokovať, že sem-tam so ženou dobrovoľne odídeme niekam, kde nie je internet.

Ostáva dúfať, že jej generácia naloží s tým technickým a informačným potenciálom lepšie ako tá naša. Asi sa nikdy nezbavíme mastičkárov so zaručenými liekmi na rakovinu a mysliteľov, ktorí za náhodami vidia sprisahanie, ale odovzdať v mene bezpečnosti autá strojom, by nebol zlý začiatok.

Marián Kotleba a spomienky na strednú školu

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Písali sa divoké deväťdesiate roky, druhá polovica. Boli to ešte časy temného pasienkovského Mečiarizmu, ale veľkému muftímu už prestávali veriť všetci okrem babičiek.

Mal som dlhé vlasy s občasným dredom a počúval som divokú gitarovú muziku – Nirvanu, Green Day či Zónu A – a len potajme Stinga. Nosil som zvonové menčestrové nohavice po kamarátovi, menčestrové sako po ujovi a deravé tričko. To nebolo po nikom, to bolo moje; a párkrát som ho musel vyťahovať zo smetného koša, lebo mamino pochopenie pre túto módu sa končilo presne pri dierach.

Tejto subkultúre sa hovorilo nezávisláci. Okrem nich sme rozoznávali ešte metlákov, pankáčov, skejťákov, hardkorákov, diskošákov a nevyhranených slušákov. S metlákmi, pankáčmi a skejťákmi sme sa často v mieri schádzali na koncertoch, ostatní si šli svoje.

Jediný, komu bolo treba vyhýbať sa, boli náckovia. V Bratislave boli vyhlásené miesta, kam bolo neradno zájsť s dlhými vlasmi alebo čírom – napríklad krčma u Eda, stanica Mlynské Nivy a prakticky celá Petržalka. Pre chlapcov s holými hlavami sme boli feťáci a zaslúžili sme si bitku. Keď sa dalo, nechodili sme tam.

Ibaže v DK Lúky a v Zrkadláči bývali dobré koncerty. A skíni si nás prišli počkať k vchodu. Občas si prišli udrieť aj k Propeleru na nábrežie Dunaja.

Nebola to obyčajná dedinská fackovačka, títo mládenci zvykli mať boxery a na topánkach okované špice. Moji kamaráti končievali prinajlepšom len dokopaní na zemi, ale niekoľkým z nich v nemocnici museli drôtovať sánku a zašívať hlavu.

Nebolo treba fetovať, stačilo mať dlhé vlasy alebo výstredné oblečenie. Niekedy ani to. Náckom nešlo o boj s drogami, boli to zakomplexovaní chudáci, ktorí si chceli udrieť viacerí do jedného.

Volať políciu nemalo význam, prišli by takí istí hajzli, akurát v uniformách. Kolovali historky o tom, že pri výsluchu priložili ruku k dielu aj oni – obuškom cez telefónny zoznam alebo privierali ruky do šuplíkov.

Skíni z ulíc postupne vymizli, či už vďaka bitkám od Antifa alebo polícii, ktorá sa za Dzurindu značne skultivovala. Stali sa z nich futbaloví fanúšikovia a pánboh zaplať aspoň za to, že už rozkopávali len štadióny.

Kurt Vonnegut napísal, že naozajstná hrôza je, keď sa jedno ráno zobudíte a zistíte, že krajine vládnu vaši spolužiaci zo strednej školy. Ja som v nedeľu ráno zistil, že v banskobystrickom kraji si zvolili župana z toho textilu, ktorý ma celú strednú školu nenávidel iba za to, že som mal dlhé vlasy.

Je toto naozajstná hrôza? Ešte nie. Ešte je nádej, že sa Fico spamätá a bude reagovať ako štátnik, a nie ako malý chlapec, ktorému sa nechce vyniesť smeti.

Ešte je nádej, že sa zmátoží opozícia a namiesto pomeriavania svojich scvrknutých mocenských údov začne vystupovať ako partia, ktorá sa vie dohodnúť na dobrom nápade.

Ešte je nádej, že tie médiá, ktoré obvykle vyhľadávajú extrémy a senzácie, začnú pracovať na tom, aby boli ich diváci o kúsok múdrejší a menej frustrovaní.

Lebo potom je aj nádej, že v nejakých dôležitejších voľbách budú ľudia miesto vztýčených pästí vyberať múdre hlavy.

Naozajstná hrôza to bude, ak na túto nádej nie je dôvod.

Pastieri nepriateľstva

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Hovorí sa, že názor má každý, kto má dieru v zadku. Myslím si, že nie; názor predpokladá duševnú robotu s argumentmi. Oveľa menšie duševné nároky kladie moralizovanie. Stačí sa pobúriť a zavzdychať si, aký je ten svet/mládež/špenát zlý a skazený (nehodiace sa škrtnite). A toto dokáže naozaj každý.

Ak to ide tak ľahko, otázka znie, či potom potrebujeme morálne autority? Určite áno. Tento svet je veľmi zložité miesto a vždy sa zíde niekto, od koho možno odkukávať; niekto, po kom ostáva skôr dielo ako spúšť, a kto má dar zaujať verejné stanovisko, v ktorom je pochopenie, nadhľad a múdrosť.

Bývali časy, kedy to bol farár, učiteľ, spisovateľ či prezident. Ako sa zdá, nič z tohto dnes neplatí. Spisovatelia odišli do reklamných agentúr, učiteľov sme odplašili platom do koučingu manažérov a prezidentovi sme vďační, keď je radšej ticho.

Ostali nám len tí farári – akurát tým katolíckym chodí pastierska korešpondencia.

Jedným z príznakov sekty je, že má snahu kontrolovať a súdiť osobný a intímny život svojich stúpencov. To je nebezpečné len pre tých, ktorí sa so sektou dostanú do krážov.

Pre spoločnosť ako celok je oveľa väčším neduhom iný príznak – výrazná deliaca čiara medzi svetom stúpencov sekty a zvyškom spoločnosti. K tomu sa pridáva presvedčenie o vlastnej morálnej nadradenosti. Zvýrazniť deliacu čiaru pomáha pocit ohrozenia z domnelého nepriateľa.

V poslednom pastierskom liste o kultúre smrti som našiel všetko z toho, čo som teraz menoval: úporné úsilie namontovať sa ľuďom do spální; skazený svet, ktorý našu skupinku pravoverných  ohrozuje hriechom; a presvedčenie, že páni biskupi to všetko vedia najlepšie.

Nebudem tvrdiť, že katolícka cirkev je sekta – pre jej neprajníkov to nebude nič objavné a pre religionistov je pojem „sekta“ sprofanovaný.  Len upozorňujem na to, že najväčšia cirkev na Slovensku, ktorá má za chrbtom azda najvplyvnejšieho náboženského vodcu na svete, má pocit, že je maličkým ostrovom mravnosti v skazenom svete, a že najväčšou hrozbou sú homosexuálne zväzky, reprodukčná osveta a rovnosť ženy a muža.

V predvečer narodenia muža, ktorý miloval všetkých bez rozdielu, jeho služobníci vyzývajú k nepriateľstvu v spoločnosti – a to v čase, kedy vyše 70 000 ľudí dalo podporu riešeniam založeným na nenávisti.

Dúfam, že mi príkre slová odpustia všetci dobrí ľudia, ktorým sa udialo, že sú katolíci. Hlava vašej cirkvi začala konečne rozprávať jazykom lásky. Dúfajme, že to časom dôjde aj týmto jej slovenským údom.

Zázraky fungujú, len kým nepohnete rozumom

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Isto ste už narazili na legendu o žabe, ktorú keď postupne varíte v hrnci, nevšimne si nič, až kým z nej nie je francúzska špecialita. Je to obľúbená metafora múdrych mužov, ktorí nás chcú varovať pred postupným uvoľňovaním mravov či pred strácaním ostražitosti voči konaniu verejných činiteľov.

Určite vám bude známy aj obraz býka, ktorý vyrazí za červeným súknom a pštrosa, ktorý si v nebezpečenstve schová hlavu do piesku vo viere, že ak nevidí on, nevidno ani jeho.

Všetky tieto metafory majú spoločné jedno – z hľadiska prírodovedy sú to hlúposti. Žaba v hrnci so stúpajúcou teplotou začne čoraz zúfalejšie šliapať vodu – to inak vedci naozaj skúmali. Býk si na farbu si nepotrpí, vrhne sa na hocijakú plachtu, ktorú vyhodnotí ako hrozbu. No a pštros žije v Afrike, kde o šelmy nie je núdza. Podnes nevyhynul, čo je najlepším dôkazom, že miesto pštrosej politiky veľmi pravdepodobne volí skôr útek. Vie sa hecnúť až na 97 km/h, čím zdolá hocijakého leva či hyenu.

Ak ale tieto prímery slúžia na lepšie pomenovanie javov v spoločnosti, hádam nám psy, vlky, vtáky, býky odpustia.

Poznáme ale aj rétorické nezmysly z ľudskej histórie.

Napríklad Napoleonský komplex. Napoleonovi síce prischla prezývka le Petit Caporal, Generálik, ale to asi preto, že ho vojaci mali radi. S výškou meter sedemdesiat bol v tom čase mierne vyšší ako ostatní Francúzi.

Obľúbená je aj legenda o Einsteinovi, ktorý mal na strednej zlé známky z matiky. Ibaže Einsteinovi šla matematika výborne. Neúspech bol, keď ho nevzali na vysokú školu. Hlásil sa však na ňu o dva roky skôr ako jeho rovesníci a body za prírodné vedy mal výborné.

Ale nech, aj tieto obrazy nám slúžia na výstižný popis pováh v našom okolí a vlievajú nám nádej, že v našom štvorkárovi drieme génius.

No a potom máme mýty aj o našom vlastnom tele.

Napríklad, že mlieko zvyšuje hlienenie, čo nezvyšuje; že zmyslov máme len päť, pričom sa ich dá narátať od deväť až cez dvadsať; a potom mýtus s tuhým korienkom o tom, že využívame len 10 % mozgu.

Toto číslo platí len v jeden daný moment. Na rôzne podnety však reagujeme rôznymi desatinami mozgu. Je pekné veriť, že 90 % mozgu máme na expanziu nášho vedomia, komunikáciu s inými dimenziami, či telekinézu, ale po pravde, náš mozog sa len šanuje a vypína tie neuróny, ktoré práve nepotrebuje.

Priznám sa, keď som sa dozvedel toto, bolo mi celkom smutno. Rozplynuli sa mi sny o tom, že ležím na gauči a knižku z police si pritiahnem silou vôle. Mať mozog, ktorý nemá žiadne zázračné rezervy, je nuda. Ale tak to so zázrakmi býva – dá sa veriť, že fungujú, iba keď nepohnete rozumom. Obyčajné riešenia fungujú naozaj, lebo treba pohnúť zadkom.

 

Zbohom fínskemu impériu

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Nokia 7110Zánik a rozklad je spôsob, akým príroda robí miesto novému a zdravšiemu. Platí to aj na aktivity nášho živočíšneho druhu, hoci my sme jediní, ktorí tento jav vnímame so zložitými sentimentmi. Preto sa mu snažíme vzdorovať vierou, lekárskou vedou, reštaurátorstvom, prípadne šminkami a silikónom.

Tie ozaj veľké príbehy a pády sa dostávajú do histórie. Vezmime si Džingischána. Už zamladi sa mu podarilo zjednotiť mongolské kmene tak, že odstránil svojich dvoch bývalých spojencov. S týmto mocenským kapitálom naložil na trináste storočie ukážkovo, podmanil si riadny kusisko Ázie. Potom spadol z koňa a skonal. Je to dôstojné ukončenie kariéry dobyvateľa, lebo mal 65 rokov a zomrel v boji. Jeho impérium pokračovalo v rozpínaní ešte 52 rokov a dobylo väčšinu Eurázie. Potom sa rozpadlo, lebo tak to s ríšami chodí.

Dnes sa už takto rozpínať nedá. Svet je zošnurovaný mierovými zmluvami a priateľské vzťahy sú poistené arzenálom tak vražedným, že ho nikto príčetný nechce vidieť v akcii na svojom dvorčeku. A tak prevzali rolu dobyvateľov firmy. Je to menej akčné a nedajú sa o tom písať eposy, ale pre všeobecné zdravie je rozhodne lepšie, keď proti sebe stoja kravaťáci s notebookmi, než vojaci s granátometmi. Inak povedané, radšej budem čeliť túžbe cudzích ľudí predať mi ovčie rúno, ako túžbe nezištne mi venovať guľku do čela.

Čo neznamená, že veľké príbehy a veľké pády nejestvujú aj vo sfére biznisu. V posledných dňoch počuť, ako sa pomaličky rúca fínske impérium mobilnej telefónie, spoločnosť Nokia. Nokiu pred mesiacom kúpil softvérový gigant Microsoft a nedávno padlo rozhodnutie, že značka Nokia prestane existovať.

Neubránil som sa sentimentu. Bol som v puberte, keď sa začali objavovať prvé mobily a hoci som si na svoj prvý musel počkať do osemnástky, mal som zmáknuté všetky modely na trhu. Nokii som vždy fandil, lebo mali najkrajší dizajn a najjednoduchšie ovládanie. S kamarátmi sme dokonca mali hru, pri ktorej sme si púšťali zvonenia a úlohou bolo uhádnuť názov – Badinerie, Fuga, Attraction, Persuasion a podobne. Keď si ťukáte na čelo, máte pravdu, ale zase – mohol som sa venovať aj heroínu.

Takto budem môcť vnúčatám rozprávať, že som vo vlastných rukách držal maminu čisto novú 5110 a prezváňal sa z nej s kamarátom, a že za prvé poriadne peniaze z brigády som si od kamaráta kúpil vyskakovaciu 7110, ktorou som ohúril spolubývajúcich na intráku, lebo sa cez infračervený port dal pripojiť počítač na internet. A že som bol pri tom, ako firma, ktorá začínala pri gumákoch, definitívne odpojila telefón od šnúry, čo znamenalo, že som mohol zdržať na pive až do prvého nočáku, lebo keby dačo, tak si voláme.

Mongolskej ríši vzostup na vrchol trval 73 rokov. Dobyť svet mobilmi trvalo Nokii iba 18 rokov. Mongolská ríša upadala 89 rokov, Nokii stačilo šesť. Nuž, spánombohom, fínski dobyvatelia,  na rozdiel od Mongolov ste neublížili žiadnemu z nás.

 

Veľká rodina je super, ale chce to svoje

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Som veľkým fanúšikom rodiny. Je mi jedno, či tradičnej alebo výstrednej, dôležité je, aby si rodina, navzdory tomu, že je každý iný, vedela porozumieť a pomôcť si. V živote človeka je veľa vzťahov, ale iba rodina je puto na celý život. Ak je to len trochu možné, treba si to hýčkať, nie trhať.

Lezú mi na nervy ekonómovia, ktorí ukazujú na Ameriku, a hovoria, že tam ľudia nemajú problém sťahovať sa za lepšou prácou cez pol kontinentu a u nás áno. Ja hovorím, že to je dobre. Keby som býval v Los Angeles, kto by mi povaroval decko, keď mi je mamka vo Washingtone? Keby babička v Detroite potrebovala pomôcť s nákupom, a ja v New Yorku, tak jej môžem leda dať zahrať pesničku v rádiu. No a čerstvý svokrin segedín by som poznal už len zo Skypu.

Viem, že mnoho ľudí má problém s netradičnou rodinou, ale ja si myslím, že problém je s malou rodinou. Keď žije pokope rodina dvadsaťčlenná, tak bez problémov unesie aj párik homosexuálov s adoptovanými deťmi, lebo vhodných genderových vzorov nadostač.

Keby som ale mal povedať, ktorého typu rodiny som nielen fanúšikom, ale aj zástancom – čiže obhajcom, ochrancom a stúpencom – tak to poviem rovno, že zástancom som jedine rodiny svojej.

Ja viem, znie to zle, ale aspoň v tom nie som sám. Taký pán Jahnátek by vedel rozprávať. Na rozdiel odo mňa o tom ale veľmi nerozpráva. Bodaj by, je zástancom svojej rodiny a musí ju teda ochraňovať pred nami, ostatnými, lebo sa prevalilo, že jej má požehnane a hlavne pokope pod jednou ministerskou strechou.

Čo sa dá robiť, veľká rodina je super, ale chce to svoje. V rodinnom kruhu je teraz pán Jahnátek isto najväčší pán. Keď bude treba u Jahnátkov kachličkovať kúpeľňu, ani krstňatá, ani synovec s neterou mu nepovedia nie.

Tak ja už len drobnú radu – aspoň teraz nech je to za vaše a nech to robí niekto, kto na to má predpoklady. V Komjaticiach takto z eurofondov robili škôlku a s touto partiou by ste sa neosprchovali do súdneho dňa.

K Paškovi na frťana

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Minulý týždeň bolo v parlamente veselšie, ako zvyčajne. Chlapci ostali v robote dlho do noci, čo-to sa vraj aj popilo a dokonca sa strhla, podľa slov pána Pašku „štandardná strkanica“. Ale len jedna, inak chlapci aj bez dozoru poslúchali. V podstate si len čítali a rozprávali sa. Pán poslanec Matovič, napríklad, čítal štyri hodiny v kuse.

Aspoň takto to bolo v rokovacej sále. Čo sa dialo u pána Pašku, kam odišli poslanci Smeru, nevieme. Ostala po nich len veľká hromada fliaš, z čoho sa dá usudzovať, že šlo o tímbilding.

Ja si dokonca myslím aj to, že sa tam hrali Človeče, nehnevaj sa. A prehral to pán Cicoň a nahneval sa, lebo keď prišiel do rokovacej sály, taký bol rozmrzený, že zhodil papierovú maketu pána Fica z poschodia na prízemie.

Inak ale ani oni nehnevali. Keby sa aj niekde našiel ozvracaný kvetináč, som si istý, že dobrý pán Paška to na nikoho nebonzne.

Určite sa nejakí neprajníci budú rozčuľovať, že či je to v poriadku, že sa takto píja na pracovisku. Budem citovať pána Kolesíka: „Ale prosím vás…“ koniec citátu. Piť by nemali iba tí, ktorí musia mať triezvy úsudok, inak napáchajú tragédie na životoch – železničiari a lekári a podobne. V parlamente sa predsa už iba hlasuje; to triezve rozhodnutie ako, to urobil niekto druhý a dávno predtým.

Dneska je v móde pýtať sa aj, že: „A toto tam robia za moje dane?“

No, tak to je veľmi nesprávna otázka. Po prvé, to už nie sú vaše dane, už ich predsa majú oni, tak sú ich. Po druhé, pýtate sa, akoby ste im tie dane dávali. Čo je omyl, oni si tie dane od vás berú. Uznajte, k takýmto peniazom má človek omnoho uvoľnenejší vzťah.

Aha, a skoro som zabudol povedať, že o čo išlo. Opozícii sa nepáčilo, že sa pán Fico rozhodol, že ľudia veľmi trpia na vysokú cenu plynu – ktorú inak už aj tak tlačil dolu regulačný úrad, ktorý patrí Smeru, ale v Smere sa rozhodli, že nestačí, že štát vlastní väčšinu akcií v Slovenskej plynárenskej spoločnosti, ale musí ich mať všetky, a tak ich odkúpi od J&T, aby celé SPP mohlo patriť Smeru– pardon, štátu, a to v čase, kedy SPP prestáva byť ziskové kvôli regulovanej cene plynu. Nerozumeli ste dobre, však?

Tak v skratke: Podľa všetkého budeme mať plyn troška lacnejší, lebo si naň budeme veľa priplácať.

No, a teraz si nechoďte dať k Paškovi frťana.

Pani Věra Pohlová, ikona česko-slovenského internetu

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Písal sa rok 1999, počítač doma ešte nebol samozrejmosťou a aj na pracoviskách získaval pozície len postupne. Na internet sa chodilo k rodičom do roboty a emaily sme mali na stránkach ako Hotmail, Yahoo, či Pobox.sk. V móde boli nicky, čiže prezývky, takže keď som chcel napísať mail Ferovi, písal som mu na adresu ferinko69@post.sk. Google bol ešte stále len sľubný projekt univerzitných doktorandov a prvou stránkou internetu bol Zoznam.sk.

Bankovníctvo však už na počítačoch fungovalo dávno a ruka v ruke s ním aj kybernetická kriminalita. V roku 1999 bol veľkou témou únik dát z Českej sporiteľne. Český denník Metro robil medzi ľuďmi anketu a sedemdesiatdvaročná dôchodkyňa, pani Věra Pohlová, odpovedala, citujem:

„Tyhle aféry každého jenom otravují. Já bych všechny ty internety a počítače zakázala.“

Je to veľmi pochopiteľný povzdych starého človeka nad novými fenoménmi sveta, ktorým už nie celkom nerozumie. Rodiaca sa komunita českého a slovenského internetu však bola plná tvorivých cynických oblúd so zmyslom pre humor; jej výroku sa chytili a pani Pohlovú nezmazateľne zapísali do histórie webu.

Z pani Pohlovej sa stal mém; jej tvár sa objavila v rôznych veselých obrázkových variáciách na tému zakazovania, regulácie či neznalosti nových technológií. Zároveň vošla do frazeológie; stačilo povedať „ty internety“ a znalci vedeli, že rozprávač sa štylizuje do role konzervatívneho neznalca.

Že je pani Pohlová trvalou hodnotou sa ukázalo v roku 2010. Verejnosť sa dozvedela o nešťastnom návrhu na reguláciu internetu s názvom ACTA a do pár dní bola na svete ponáška na predvolebný plagát Baracka Obamu s nápisom HOPE, akurát na ňom bola tvár pani Pohlovej s nápisom ACTA.

Český a slovenský internet skrátka prijal pani Pohlovú za svoju vlastnú babičku, ktorej sa naše nové móresy neľúbia, ale aj tak ju máme nadovšetko radi.

Pritom sa podnes deň nevie, či pani Pohlová naozaj existovala a naozaj odpovedala denníku Metro v ankete. Podľa neoverenej správy jej údajného vnuka zosnula pred dvoma rokmi v kruhu najbližších v požehnanom veku 84 rokov. Navzdory povesti to údajne bola láskavá babička, ktorá sa internetu nijako nestránila a keď ju cukrovka pripútala na lôžko, zvykla si čítať noviny na notebooku. Zdôrazňujem – údajne – nie určite.

Viem, ako toto slovo kole čitateľom oči v spravodajstve. Ale my sa tu bavíme o mytológii, kde legendy majú právo byť tajomné. A pani Pohlová je legenda – nie údajne – určite.

Od jej pamätného výroku minulý mesiac uplynulo 14 rokov. Česť a sláva vašej pamiatke, pani Pohlová, nech už ste kdekoľvek.

Cenu nedostal, ale všetci vieme, za čo ju nemá

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Už roky sa vo Vrbovom na jeseň konajú Majstrovstiev sveta a vesmíru v Čiernom Petrovi. Organizuje ich Multiorganizácia Kriak a prizýva tam aj naše spriatelené Združenie nič netušiacich. V roku 2006 som mal tú česť sa majstrovstiev zúčastniť. Hral som tak zle, že som skončil na úplne poslednom mieste. Titul Čierny Peter sveta a vesmíru ma podnes teší, lebo som sa k nemu dopracoval vlastnou, konzistentne zlou hrou. Aj zistenie, že neviem hrať Čierneho Petra je hodnota.

V zahraničí jestvujú celé veľké súťaže, ktoré odmeňujú zlé výkony. Najskôr asi budete poznať Zlatú malinu, čiže filmového anti-Oscara. Hviezdy sa po ne nehrnú, ale stane sa. Hale Berryová si ju bola vziať za výkon vo filme Catwoman, Sandra Bullocková za film All About Steve a Ben Affleck si vzal malinu za tri filmy naraz, lebo v 2004. mu šla karta.

Oveľa väčšia švanda býva na Ig Nobelových cenách, ktoré organizuje humoristický vedecký časopis Anály nepravdepodobného výskumu. Na Ig Nobela si po cenu bez hanby prídu aj najväčšie vedecké kapacity, bárs aj s Nobelovou cenou. V súťaži sa oceňujú vedecké práce, na ktorých sa najprv človek zasmeje, ale potom nasadia dôležitého chrobáka do hlavy. V roku 2006 napríklad ocenili výskum, pri ktorom sa zistilo, že komáre rodu Anopheles lákajú smradľavé nohy a zároveň pach syra Limburger. Poviete si – hovadina. Ibaže v Afrike potom rozmiestnili syrové pasce a komár rodu Anopheles už nerozniesol toľko malárie.

My takúto veľkú uznávanú recesistickú súťaž nemáme. Máme vážne súťaže. Oceniť niekoho za zlý výkon by sa bralo zrejme ako posmech a znevažovanie, nie, ako dobrácke upozornenie, či potmehúdske mrknutie okom. A tak ľudia nedostávajú príležitosť byť veľkým človekom a ukázať nadhľad nad sebou samým.

Výnimkou bola súťaž Hovorca roka. Okrem najlepšieho hovorcu porota vyberala aj najhoršieho, ktorý potom dostal Hovorcovskú malinu. Predsa len, hovorcovia sú osoby prvého kontaktu, do takých sa veľa zmestí, a navyše, sú to posty platené z verejných zdrojov a tam bedlivého dohľadu nikdy nie je dosť.

Minulé dva roky malinu dostali pán Marek Trubač, hovorca prezidenta hlavy tohto štátu a Jana Tökölyová, hovorkyňa generálneho prokurátora, pána Dobroslava Trnku. Tento rok ju mal dostať hovorca samotného premiéra, pán Erik Tomáš. Ďalej to vyzerá ako neveselý, typicky slovenský príbeh.

Pán Tomáš nechal hnev kmásať svojim majestátom a použil známosti. S vládou spojení sponzori pohrozili organizátorovi, že nezasponzorujú. Organizátorka súťaže pokorne poprosila porotu, aby anticenu neudeľovali, lebo inak súťaž nebude. Porota pragmaticky súhlasila, lebo načo robiť zbytočné problémy inak peknému podujatiu. A šlo by sa ďalej, močiarom čiernym vôkol bielych skál, s horkou pilulkou na jazyku, ktorú mali rodičia na mysli, keď nám zamladi hovorievali: „Život ťa naučí.“

Možno teraz prikyvujete hlavou, lebo vám to pasuje do kréda: „Držať hubu a krok“. Ale tento príbeh má iný koniec. Porotcovia prehovorili, noviny napísali a po víkende sa pán Tomáš ospravedlnil. Cenu nedostal, ale aj tak všetci vieme, že ju má a za čo. Zo srdca mu k nej gratulujem.