Samoser Solutions

Konečne som sa dostal k originál trilógii Hviezdnych vojen, bez úprav a nových CGI vsuviek. A je to ten zážitok, ktorý som z toho mal ako zasran. Nič nenahradí poctivú robotu s bábkami a kostýmami, tie počítačové sračky v novej trilógii sú studené a herecká práca s nimi impotentná.

V starej trilógii zlé impérium je vyleštené minimalistické peklo korporátneho sídla, dobrí rebeli sú zadrbaní, ich veci ošúchané, ochytané a začadené. V novej sa všetko leskne ako psie gule a vyzerá, akoby to práve zišlo z výrobnej linky.

Keby len to, ale v novej trilógii jednoducho nedokážem stráviť debilizujúcu rolu Jar Jar Binksa. Údel komického uvoľnenia, šaša, v starej trilógii niesol C3PO – bol uveriteľný, pretože v prostredí veľkých ideí a smelých hrdinov prichádzal do (zábavného) konfliktu tým, že bol naleštený samoľúby a ustráchaný oportunista – čo vyplývalo z účelu jeho výroby, tj.  protokolárny android.

Naproti tomu, Jar Jar Binks je čistý dement a pars pro toto stelesňuje infantilný smer, ktorý nabrala nová trilógia. Binks nie je osobnosť, ktorá by mohla ísť do zábavného konfliku s ostatnými hrdinami tým, že je v jadre dobrý, ale s drobnými, v podstate ľudsky milými etickými defektami ako (paradoxne robot) C3PO. Binks je v konflikte s okolím, pretože je to idiot, v zmysle diagnózy; Binks nie je ani trochu plastická osobnosť s pochopiteľnými nešvármi, on je ťažká mentálna subnorma, navyše s poruchou motoriky – nielen jemnej ale aj tej úplne bazálnej. Komika, ktorá z toho pramení, je nie sitcomový konflikt osobností, ale fraška, groteska, ktorej princípom je škôlkarské: „ide Jano po ulici a zrazu padne na zem.“

Predobrazom či lepšie paralelou Binksa nech je Disneyho pes Goofy. Goofymu odpustíme všetko, lebo je to hlavná postava a navyše v kreslenom, animovanom vydaní, čiže sa na ňu vzťahujú úplne iné recepčné kritériá, nehovoriac o tom, že takáto postava je konzistentná so svojím rovnako kresleným okolím so špecifickou štylizáciou konania postáv.

Ale vo filme, obzvlášť v spoločnosti rytierov Jedi, profíkov na vrchole svojej slávy, nespôsobuje takýto Goofy komické uvoľnenie, ale čisté utrpenie. Ako divák sa zaň hanbím a neustále tŕpnem, čo zase dodrbe. Z hľadiska scenára a motivácií nedokážem pochopiť prečo Obi-Wan Kenobi a Qui-Gon Jinn, muži so schopnosťou vidieť budúcnosť, manipulovať silou mysle veci i ľudí, sa tohto magora nezbavia hneď pri prvej príležitosti. Ale nie, on s nami ostane celú trilógiu a robí to, čo každý blbec – za štítom svojej duševnej prostoty stíska gombíky na vynáleze skazy.

Vďakabohu aspoň za Ewana McGregora, Liama Neesona a Samuela L. Jacksona, ich herecký a osobnostný vklad túto tortúru zachraňuje na pozerateľný film a utiahne so sebou aj ostatné mdlé výkony.

Inak, na tej zadrbanosti a patine rebelov (najmä na prekvapivo schopnej rachotine Millenium Falcon) postavil svoju Serenity aj Joss Whedon. A aký bol z toho fantastický seriál! Kľúčom sú (samozrejme nielen) uveriteľné nedokonalosti – techniky aj ľudí. Škoda, že na to Lucas zabudol a natočil Hviezdny Disneyland.

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 10 v Levoči.

Za celý ten čas, čo som na svete, som si k futbalu nedokázal vytvoriť žiaden pekný vzťah. Svoju jedinú šancu som si premárnil už v ranom veku, keď chalani zo sídliska hrali pred domom a ja som celý natešený pribehol, že aj ja chcem. Dali ma do bránky, ale druhý brankár povedal, že načo im v hre budem, veď on mi dá gól hoci aj zo svojej bránky. A kopol a dal. S plačom som utiekol domov a k futbalu sa už nikdy nevrátil.

Zato vzťah k divadlu, to je iné. K tomu som si vypestoval odpor až na základnej škole, keď som nedokázal pochopiť, ako to tým ľuďom (a deťom obzvlášť!) na javisku môže nebyť blbé, hentak sa pred všetkýma ľuďámi producírovať a pitvoriť. A keďže tí na javisku nevykazovali ani trošku hanby, musel som hanbiť za nich ja.

Až po rokoch rokúcich (mesiacoch mesúcich a týždňoch týždňucich) nechuť k divadlu povolila a v dneškoch dnešnúcich sa klaniam každému jednému, čo v scénickom útvare – či horšom alebo lepšom – predstúpi pred publikum, nehanbí sa nič a zahrá v dobrej viere najlepšie, ako v tej chvíli vie. Lebo skrz patronát Tálie každý a každá z nich robí tento svet o kúsok krajším.

A čosi-kdesi to divadlo za tie roky (tiež rokúce) začal asi uznávať aj futbal, lebo zrazu sa i na trávniku začali prehrávať etudky. Najčastejšie drobné pantomimické formy, ako „Neviditeľná prekážka“, ako aj „On ma kopol do
holene“ a v neposlednom rade „Jaj, bolí, bolí“.

Kým divadlo bude vstupovať do futbalu, u mňa v poriadku. Ale až začne futbal vstupovať do divadla, to si vyprosím. Veď uznajte, to by ako vyzeralo, keby v hľadisku búchali svetlice a petardy, bzúkali vuvuzely, alebo sa i po tom najmárnejšom ťahu na bránu tlieskalo na stojáka?

Podarilo sa mi spraviť menšiu búrku v šerbli Press fotom, na ktorom je Panna Mária s bujným poprsím. Mnohým veriacim to zdvihlo mandle a Martin Vystavil o tom aj zablogoval. Neviem nakoľko je moja reakcia na Vystavilovom blogu vítaná, nehovoriac o tom, že sa mi pri jej písaní rozkošatila mimo rozumný rozsah diskusného príspevku, preto som sa rozhodol tento problém rozobrať u seba.

(celý oný…)

Akurát som na Vybrali.sme.sk našiel vo výbere možnosť hlasovať o podobe nového Starého mosta. Z článku a videa v prílohe Bratislava.sme som sa dozvedel, že ten starý Starý most už nevyhovuje novej plavebnej norme na vzdialenosť pilierov a že vôbec celý už je starý a hrdzavý, preto ho treba dať preč a postaviť nový, s električkovou traťou, peknou lávkou pre peších a širšou cestou pre autá. Pozrel som si, čo mám ako občan na výber a razom som si pripadal ako idiot. (celý oný…)

Až by ste si chceli prečítať, ako veľmi zbožňujem kampaň Právo na život, písal som o tom pre T-Station:

Ešte v škôlke som sa naučil obchádzať slabošských hajzlíkov, ktorí, keď boli pristihnutí vychovávateľkou pri tom, ako páchajú nejakú capinu, namiesto toho, aby sa správali ako chlapi, sklopili uši, priznali si chybu a vyžrali si jej dôsledky, začali sa rozkrikovať, že čo ja, čo ja, oni robili ešte horšie veci, on, on, a ešte aj on a z fleku zostavili obžalobu celého svojho okolia tak, že vychovávateľka miesto napomenutia za jeden drobný prehrešok musela si postaviť celú skupinku chlapcov a riešiť s nimi viac či menej krivé obvinenia jedného trúda, ktorý neustál situáciu. Na túto cennú lekciu som si spomenul, keď som sledoval reakcie pani Tutkovej na námietky rôznych kruhov ku kampani Právo na život. Namiesto toho, aby sa tá dobrá žena seriózne zamyslela nad tým, či naozaj niečo neprešvihli, tvrdí, že keby sa takéto veci nediali, nemohli by ich ani zobrazovať. Čo my, my len ukazujeme to, čo robia oni!

A ďál je to tutoka.

Ministerstvo sa prostredníctvom hovorcu MVSR, pána Erika Tomáša, k našej protestnej akcii postavilo takto:

Nerozumieme tomuto protestu. Pevne veríme, že ani blogeri nemajú záujem obhajovať páchanie trestnej činnosti. Podľa doterajších informácií bol postup polície v súlade so zákonom pod dozorom špeciálnej prokuratúry a najmä so súhlasom súdu.

Je nezmysel, že by na Ministerstve nečítali znenie petície a bolo by lacné rozhorčovať sa, že nerozumejú písanému textu. Myslím si, že vec sa má inak — MVSR sa muselo k akcii nejako vyjadriť. Toto je vyhýbavá odpoveď, ktorá v pár slovách jednak kriví zmysel akcie, jednak z nás všetkých robí blogérov, pričom šlo o protest netizenov, teda oveľa širšie spektrum ľudí a záujmov. Klasický a účinný ťah, ktorým sa nastolený problém elegantne obíde. Ibaže ten problém stále existuje. (celý oný…)

Akcia

Začala ako návrh na občiansky protest voči postupu polície. Nápad to bol natoľko zaujímavý, že mu netizeni vyjadrili podporu jednak prísľubom, že prídu, jednak prelinkovaním, jednak citovaním. Keď sa chytili aj veľké informačné servery, priznám sa, zredlo mi, lebo nebolo cesty späť a nápad spoza stola sa musel presunúť pred Ministerstvo vnútra. Váhal som, či vziať na seba zodpovednosť za ľudí, ktorých som v živote nevidel, ale keď som to vymyslel, bol by som smrdutý oposum, keby som z toho vycúval. Akcia teda bola riadne ohlásená Miestnemu úradu Staré mesto a dohodli sme sa aj čo s podarúnkami po akcii. Trochu ma mrzelo, že tam tie veci nemôžme nechať, ale bolo by to nefér. I tak, účelom bolo, aby sa “dielo” zdokumentovalo počas akcie, potom by sa z toho mohla stať skládka, na likvidáciu ktorej by som ako organizátor dostal nemilosrdnú faktúru.
(celý oný…)

V prípade, že by ste o tom ešte nepočuli a nevedeli, naša polícia zhabala webhostingovej spoločnosti Websupport desať serverov (a jeden switch). Tým pádom zmizlo zo slovenského internetu 3% domén. Polícia porušila vlastnícke práva cca 3500 klientov, skomplikovala im život a poškodila ich dobré meno. Dôvod polície na túto akciu je, že servery firmy Websupport hrali rolu pri pamätnom prieniku hackerov do Národného Bezpečnostného Úradu v minulom roku. To, že NBÚ malo stupídne zabezpečenie a takýto gentlemanský útok prospel nielen prispatej bezpečnosti, ale hlavne občanom SR, je otázka uhla pohľadu a etického stanoviska. Zábavnejšie je, že podľa slov Michala Trubana, jedného z konateľov dotknutej firmy, zhabaný hardvér “páchateľom” určite nebol.

Čo s tým? Dajme im vedieť!

(celý oný…)

Priatelia, ak aj vám sa zdá, že novely zákona č. 326/2005 o lesoch a zákona č. 217/2004 Z. z. o lesnom reprodukčnom materiáli v znení zákona č. 545/2004, prijaté NRSR dňa 21. júna 2007 sú pre budúcnosť lesov krajne nebezpečné, alebo ak ich považujete za bohapusté chujoviny, ktoré majú za cieľ len buzerovať slušných ľudí; alebo ak sa vám tie novely jednoducho nepáčia a hotovo, zapíšte sa prosím sem:

Petícia prezidentovi: NEVYHÁŇAJTE NÁS Z LESNÝCH CHODNÍKOV!

a až máte chvíľku, pomôžte petícii dostať sa na titulku vybrali.sme.sk:

http://vybrali.sme.sk/c/Peticia-prezidentovi-Nevyhanajte-nas-z-lesnych-chodnikov/

Ďakujem za pozornosť a dôpočutia.

Doplnené:

• Tu je článok v SME, ktorý stručne uvádza, čo spomínané novely obnášajú.
• Rony: Zahoďte bicykle a jazdite traktormi
• V krátkosti o novelách aj tuto.

Prečítal som si v najnovšom .týždni článok o Hedvige Malinovej Hedviga neklame. Ak ste ho ešte nečítali, určite tak urobte. Podľa zistení .týždňa nie je Malinová klamárka. Príliš veľa vecí nesedí a správanie polície pri vyšetrovaní nemožno označiť za iné, ako divné a hanebné. Táto kauza nesmie upadnúť do zabudnutia, kým sa nevyrieši. Časopis .týždeň nemám bohvieako v láske, ale k tomuto počinu im gratulujem a dúfam, že neostane bez pádnej odozvy. Ak článok hovorí pravdu, nech padajú hlavy. (celý oný…)