Samoser Solutions

Osobnosť internetovej televízie sedí s priateľmi na obede v martinskej Pasáži. Aby aj Martinu bolo jasné, kto ona je, má oblečené tričko s televíznym monoskopom.

Obzerá sa po hosťoch a zbadá, že si ju o niekoľko stolov ďalej so širokým úsmevom premeriava babička a jej o dve generácie mladší spoločník.

“Fajn,” hovorí si osobnosť, “Martin už vie.”

A stará pani a jej spoločník sa na osobnosť usmievajú celý čas, čo osobnosť tlačí prvý chod, druhý chod, dezert, kávu, keksíček, lebo osobnosť je to vpravde veľká, metrák prekročila už polroka dozadu.

Osobnosť odchádza a keď míňa stôl usmievavej dvojice, pani si ju prstom privolá k sebe.

“Aha, chcú sa so mnou porozprávať,” pomyslí si osobnosť. “To nevadí,” hovorí si, tešiac sa.

“Promiňte, odkuď máte to hezký tričko?” pýta sa stará pani.

“Eee,” odpovedá osobnosť.

Osobnosť týmto ďakuje drahej S. za hezký tričko.

Vyrazili sme do noci s drahým priateľom na Zlaté Piesky popiť piva. V ruksaku fľašiek čo sa zmestí, na cestu po jednej do ruky. Tmavým chodníčkom idúc diškurujeme, pijúc.

Po čase sa za nami ozvú rýchle kroky. Obraciam sa, vidím mladíka s chôdzou rezkou až strach. Púšťam ho, on slušne poďakuje.

“Teda, to je iná rýchlosť,” poznamenávam.

“Tak ale ja nepijem za jazdy,” odpovedá.

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 09 v Levoči.

Redakcia denníka už je prázdna, ostal len grafik. Tlačí poslednú päťdesiatku strán denníka. Vystrie sa na tvrdý malý gauč, nohy vyloží na skrinku s balmi papiera. Pozrie na hodiny, je pol tretej. Zatiahne kapucňu mikiny cez oči, chce si ukradnúť trocha spánku. Do stíchnutej kancelárie na prízemí sa nesie naprieč poschodiami chladných chodieb mestského divadla ozvena šťastného spevu mladých divadelníkov pri gitare.

„Ech, mladosť,“ pomyslí si grafik a spomenie si, že o tom čítal v odbornej literatúre Slovenského pedagogického nakladateľstva. Mladí ľudia, špiritizuje, sú hluční a veľmi rýchlo sa pohybujú, videl v bufete.

Pripadá mu, že to bolo už veľmi dávno, čo bol on sám mladý a aj to na to neveľmi rád spomína. Priveľa úzkostí a mindrákov a banálnych problémov, prežívaných až príliš intenzívne. Dobre je tak, ako je.

Tlačiareň medzičasom slimačím tempom odborára vypľuje posledný list. Štyri hodiny, vonku svitá. Grafik vezme kôpku, preplieska ju hranami po stole, položí úhľadne na ostatné listy denníka. Pohľadom preletí kanceláriu, spokojne sa zadíva na svoj fotoaparát, nežne zaklapne počítač, zhasne luxusnú laserovú myš, vypne svetlo, zamkne. On sa nemusí trepať cez horné poschodie, slastne si drukuje, dostal kľúče od bočného vchodu. Vonku naň čaká auto a hoci býva len tri ulice od divadla, nasúka sa doň, spokojný, že nespraví ani krok nazmar.

Cestou míňa veselý kŕdeľ mladých divadelníkov a divadelníčok. Idú peši, na internát. Pospevujú si dajakú prostonárodnú, radostne spoločensky unavení, sebavedomí, vyrovnaní so sebou, šťastní z výletu do Levoče. Kúsok za nimi ich nasleduje dvojica mladých mužov, ktorí podopierajú tretieho, už veľmi unaveného. Smejú sa kamarátovi, on im vulgárne, ale v dobrom nadáva.

Grafikovi ostane tento pohľad v mysli, aj keď už líha do studenej postele v obrovskej podkrovnej izbe katalógovo zariadeného privátu. Mrví sa dlho, kým zaspí.

Serie ho, že asi bol mladý zle a málo.

Vystúpil som z auta na svojom sídlisku a víta ma zvolanie:

“Ty kokot skurvený!”

Chlapec s hokejkou sa zaháňa po chlapcovi Vietnamcovi.

Vientamský chlapec čosi odpovedá, ale vietnamsky. Podľa intonácie podobnú zdravicu. Hokejku nemá, ale je o hlavu vyšší a za chrbtom mu stojí suita dvoch Vietnamočiek.

“A ty si pojebaný hajzel!” suverénne premosťuje jazykovú bariéru drobnejší chlapec a hokejkou na Vietnamčeka zašermuje tak rázne, že mi zatrnie.

“Ale no!” prispejem do debaty.

Pozrú sa na mňa a ja sa ihneď vidím v ich očiach. Zlý ujo. Bude sa starať. Pýtať sa, kto začal a čo by povedali ich rodičia, keby ich počuli, a že či sa nemôžu aj pekne kamarátiť. (A podajte si ruky, užaj, lebo vám uši vytrhám!) A to mi teda zredlo, lebo si ešte celkom dobre pamätám, že toto sú presne tie otázky, na ktoré som ako malý nechcel a nedokázal odpovedať. Lebo sú, vpravde, idiotské, každá po svojom: Kto sa začal, vedia vždy len žalobaby. Rodičia by sa hnevali, čo asi iné? Keďže sa teraz hádajú, tak to asi podobrom v ich silách nebolo, že?

“To čo je s tou hokejkou!” opáčim napokon. Poberám sa k domu, aby som naznačil, že pre mňa je vec vybavená, ale pomedzi nich, keby náhodou nebola.

Vietnamská výprava sa otočí a kráča preč. Vietnamček sa podchvíľou obracia a vietnamcuje. Chlapček s hokejkou dialóg rozvíja a je v tom veľa kopulácie, defekácie a zoológie. S potešením potmehúda počúvam, že cifruje lepšie, než by som v jeho (čo v jeho, v tomto!) veku dokázal ja. A keďže som sa svojím výstupom kvalifikoval na garanta bezkontaktnej výmeny, vyprevádza ma popri chodníku, až kým vietnamská partia nezahne za roh. Keď zahne, poberie sa naspäť k svojmu domu.

Toľko z mojej strany k problematike pedagogického usmerňovania detí v multikulturálnom urbánnom milieu.

“Zliezate sa sem ako šváby na noc, decká,” hovorí v dobrom rozmare pani predavačka vo večierke chlapcovi.

“No,” hovorí chlapec.

“Keď ja nechcem papať polievočku v škôlke, ujo,” povedalo mi z ničoho nič dievčatko vo výťahu.
“Polievku papaj, je zdravá,” som povedal ja, ujo.
“Počúvaj uja,” povedala mamička.
“Pápá,” povedalo dievčatko, keď vychádzali z výťahu.

Toľko k uplatneniu môjho štúdia pedagogiky v praxi.

Podarilo sa mi spraviť menšiu búrku v šerbli Press fotom, na ktorom je Panna Mária s bujným poprsím. Mnohým veriacim to zdvihlo mandle a Martin Vystavil o tom aj zablogoval. Neviem nakoľko je moja reakcia na Vystavilovom blogu vítaná, nehovoriac o tom, že sa mi pri jej písaní rozkošatila mimo rozumný rozsah diskusného príspevku, preto som sa rozhodol tento problém rozobrať u seba.

(celý oný…)

Našiel som pri bŕľaní sa fotkami v agentúrnom servise fotku z koncertu Madonny v Düsseldorfe. Zaujala ma, lebo to štíhle blondíny v klobúku a s gitarou zvyknú.

Nemám Madonnu nijako v láske, ale pri bližšom pohľade na ňu, som k nej poňal sympatie. Je to už naozaj staršia pani, hoci s fenomenálnou výdržou a kondíciou, ale čas sa zastaviť nedá a ochabovanie tkaniva tobôž.

Mnohé z bytia človeka je zápasom o nesmrteľnosť, boj s entropiou, potvrdzovanie sebaklamu o večnosti, popieranie nevyhnutného konca. Päťdesiatročná Madonna, oblečená ako svieža dvadsiatka s vyzývavo odhalenou podprsenkou pod čiernou záclonkou cez trup možno neklame ani tak seba, ako skôr robí službu svojmu publiku.
 

Louise Cicconeová sa už so svojím vekom vyrovná; musí.

Ikona Madonna, teda tá neexistujúca osoba z fotografií, klipov a koncertov, ktorú Louise Cicconeová stvárňuje, starnúť nesmie, lebo:

“(…) je niekto, vďaka komu na celom svete kopa žien od tridsať vyššie s kŕčovými žilami a spoteným mejkapom stojí večer nad výlevkou plnou špinavých riadov, premýšľa nad svojimi perspektívami a nejde sa obesiť.”
(Eva Borušovičová: Madonnin svet)

Tak nesmie starnúť Helena Vondráčková, Cher či Zdena Studenková; tak sa stalo, že som portréty Lucky Bílej odniesol na retuš. Lebo hoci je to mimoriadne krásna žena, vidieť na nej, že za svoj úspech platila drinou. Akoby sa nepatrilo ukazovať príčiny a následky, pre aj proti; akoby sa rátala len dokonalosť a nie aj nutné obete.

Ikony.

Pravda.

Ešte stále sa svet krúti tak, ako má.

foto: TASR/AP

Mamina odkiaľsi vyhrabala papier, na ktorý zapisovala prirovnania vymyslené deťmi na hodine slovenčiny. Kým na prvej polovici papiera sú básnické prirovnania myslené vážne (Máš oči ako ligotavé perličky…), na tej druhej sú výsledky zadania, aby vymysleli prirovnanie, ktoré by bolo vtipné. A že sa darilo… (celý oný…)

Opäť raz zneužijem tento blog na to, aby som vyťahoval informácie od vás, ctených mojich čitateľov. Teraz sa vás pýtam toto: poznáte (najlepšie osobne) niekoho, kto nalatel na tzv. “nigérijský scam”? Koľko peňazí pri tom utratil? Máte na toho človeka kontakt, ktorý by ste mi vedeli posunúť?

Vopred vďaka veliká.

Až by ste nevedeli čo je nigérijský scam:

Nigerijský scam je jedna z forem nevyžádané pošty. Dalo by se říct, že jedna z nejnebezpečnějších, protože cílem je napadené příjemce skutečně připravit o peníze. Systém je to starší než běžné používání elektronické pošty, vyskytoval se v psané a posílané podobě, případně jako faxy, dávno předtím, než většinu textové komunikace ovládnul Internet. Princip je prostý.

Ten, kdo se o podvod pokouší, nabízí potenciální oběti podíl na penězích uložených typicky v nějaké bance nebo obdobné instituci. Tvrdí, že sám se k velké sumě prostředků nemůže z různých příčin dostat a potřebuje proto pomoc prostředníka. Aby mohl provést transakci, potřebuje od prostředníka investici, kterou mu pak vrátí i se ziskem z vybraných peněz.

Prostředník čili napadený peníze dá a očekává, že je dostane se ziskem zpátky. Nedostane pochopitelně nic, protože je okraden.

Citované z článku V. Bednářa Jak šel scam z ČR a všichni se mohli zbláznit na Lupe