Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Cenu nedostal, ale všetci vieme, za čo ju nemá

Rubrika Enem tak, 20.11.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Už roky sa vo Vrbovom na jeseň konajú Majstrovstiev sveta a vesmíru v Čiernom Petrovi. Organizuje ich Multiorganizácia Kriak a prizýva tam aj naše spriatelené Združenie nič netušiacich. V roku 2006 som mal tú česť sa majstrovstiev zúčastniť. Hral som tak zle, že som skončil na úplne poslednom mieste. Titul Čierny Peter sveta a vesmíru ma podnes teší, lebo som sa k nemu dopracoval vlastnou, konzistentne zlou hrou. Aj zistenie, že neviem hrať Čierneho Petra je hodnota.

V zahraničí jestvujú celé veľké súťaže, ktoré odmeňujú zlé výkony. Najskôr asi budete poznať Zlatú malinu, čiže filmového anti-Oscara. Hviezdy sa po ne nehrnú, ale stane sa. Hale Berryová si ju bola vziať za výkon vo filme Catwoman, Sandra Bullocková za film All About Steve a Ben Affleck si vzal malinu za tri filmy naraz, lebo v 2004. mu šla karta.

Oveľa väčšia švanda býva na Ig Nobelových cenách, ktoré organizuje humoristický vedecký časopis Anály nepravdepodobného výskumu. Na Ig Nobela si po cenu bez hanby prídu aj najväčšie vedecké kapacity, bárs aj s Nobelovou cenou. V súťaži sa oceňujú vedecké práce, na ktorých sa najprv človek zasmeje, ale potom nasadia dôležitého chrobáka do hlavy. V roku 2006 napríklad ocenili výskum, pri ktorom sa zistilo, že komáre rodu Anopheles lákajú smradľavé nohy a zároveň pach syra Limburger. Poviete si – hovadina. Ibaže v Afrike potom rozmiestnili syrové pasce a komár rodu Anopheles už nerozniesol toľko malárie.

My takúto veľkú uznávanú recesistickú súťaž nemáme. Máme vážne súťaže. Oceniť niekoho za zlý výkon by sa bralo zrejme ako posmech a znevažovanie, nie, ako dobrácke upozornenie, či potmehúdske mrknutie okom. A tak ľudia nedostávajú príležitosť byť veľkým človekom a ukázať nadhľad nad sebou samým.

Výnimkou bola súťaž Hovorca roka. Okrem najlepšieho hovorcu porota vyberala aj najhoršieho, ktorý potom dostal Hovorcovskú malinu. Predsa len, hovorcovia sú osoby prvého kontaktu, do takých sa veľa zmestí, a navyše, sú to posty platené z verejných zdrojov a tam bedlivého dohľadu nikdy nie je dosť.

Minulé dva roky malinu dostali pán Marek Trubač, hovorca prezidenta hlavy tohto štátu a Jana Tökölyová, hovorkyňa generálneho prokurátora, pána Dobroslava Trnku. Tento rok ju mal dostať hovorca samotného premiéra, pán Erik Tomáš. Ďalej to vyzerá ako neveselý, typicky slovenský príbeh.

Pán Tomáš nechal hnev kmásať svojim majestátom a použil známosti. S vládou spojení sponzori pohrozili organizátorovi, že nezasponzorujú. Organizátorka súťaže pokorne poprosila porotu, aby anticenu neudeľovali, lebo inak súťaž nebude. Porota pragmaticky súhlasila, lebo načo robiť zbytočné problémy inak peknému podujatiu. A šlo by sa ďalej, močiarom čiernym vôkol bielych skál, s horkou pilulkou na jazyku, ktorú mali rodičia na mysli, keď nám zamladi hovorievali: „Život ťa naučí.“

Možno teraz prikyvujete hlavou, lebo vám to pasuje do kréda: „Držať hubu a krok“. Ale tento príbeh má iný koniec. Porotcovia prehovorili, noviny napísali a po víkende sa pán Tomáš ospravedlnil. Cenu nedostal, ale aj tak všetci vieme, že ju má a za čo. Zo srdca mu k nej gratulujem.

Porucha nie je vo vašom prijímači

Rubrika Enem tak, 1.11.2013

Vidíte zvláštne znaky? To nie je náhoda, snažil som sa opraviť kódovanie z ISO na UTF.

Na osemkrát som menil wp-config, raz htaccess a použil som aj tri pluginy, pričom tretí mi skonvertoval databázu tak, že som ju musel naťahovať zo zálohy.

Herp derp crew

Už sa s tým hrať nebudem, sžubujem.

Ivo Kováč: Lesná výkládka (recenzia)

Rubrika Enem tak, 5.07.2012

Ivo Kováč: Lesná vykládka Autorský tím Ivo Kováč a Mandor pred časom vydali zaujímavý a na slovenskom knižnom trhu dlho chýbajúci počin z oblasti náučnej literatúry – brožúrku Lesná vykládka s podtitulom turistická príručka akútnej potreby.

Dielo sa na 35 stranách zaoberá problematikou defekácie v prostredí prírody, pričom pomenúva najprv štýly, polohy a postupy prekonané či neefektívne, aby potom v ďalších kapitolách navrhla a popísala postupy praktickejšie, pohodlnejšie a s ohľadom na čistotu odedze aj bezpečnejšie.

Cieľovou skupinou je prevažne meštiacke publikum, pretože dedinský človek, predpokladáme, je s prírodou konfrontovaný natoľko intenzívne, že v oblasti navracania materiálu do jej lona nejestvuje horizont, ktorý by už nemal otvorený.

Texty Iva Kováča sú členené do jedno-, maximálne dvojstranových kapitol a na každej strane sú farebne ilustrované Mandorom v jemu typickej, naivnej karikatúrnej skratke. Ústrednej téme robia dobrú službu a textom dávajú folklórny kontrapunkt.

Kováčove texty vulgárnu problematiku zaobaľujú do oficiózneho jazyka inštruktáže s odborným i odborne pôsobiacim pojmoslovím, s občasnou výpožičkou slovných spojení z administratívneho slohu. Rozpor slohu a témy predstavuje hlavný zdroj humoru v texte. Vtipné sú však i utrafené pozorovania z praxe kladúceho turistu, ponášky na porekadlá a kategorické, komentatívne či moralizujúce vyhlásenia.

Kým silnou stránkou publikácie sú kapitoly venované (či správnej alebo nesprávnej) metodike kladenia, jej slabinou sú kapitoly úvahové. Z inštruktážneho suveréna sa v medzikapitolách stáva rozpačitý kazateľ, ktorý si občas spletie pojmy s dojmami a v strede kázne, keď už sa minie Písmo Sväté, začne pliesť bič z trusu. Nepresvedčivé sú predovšetkým prepiate úvahy o sociologických a psychologických následkoch zlého a dobrého kladenia v prírode. Musíme konštatovať, že prax vykládky je Kováčovi evidentne bližšia ako jej teória.

Za ďaleko väčší nedostatok publikácie však považujeme chýbajúcu kapitolu o odstraňovaní následkov vykládky z venca a jeho okolia bez výdobytkov papierenského priemyslu. Totiž, potreba si nevyberá a turistu priprie i vtedy, keď vyjde iba tak, „naľahko“. Preto dúfame, že v druhom, rozšírenom vydaní sa Kováč s bezradným čitateľom podelí aj o popis vegetácie a ostatných prírodných materiálov, zužitkovateľných pre účel čistoty podvozku.

Napriek výhradám, je nesporným prínosom, že do publicistického milieu našej vlasti zavial  zo smeru turistickej literatúry takto čerstvý vánok. Prajeme autorovi (a jeho čitateľom) k tejto prvotine mnoho radostne nakladených kilogramov bez nehody!

Poznámka: Publikáciu nenájdete na pultoch Panta Rhei, Artfora, ani Exisportu, ale rád vám ju pošle sám Ivo, keď mu napíšete na vykladku (zavináč) uznavam.sk.

Návšteva (strk-strk, mrk-mrk)

Rubrika Enem tak, 27.03.2011

Dnes som zistil, že moju stránku niekto našiel cez tento reťazec:

zoznam

Nuž, ja pevne dúfam, že nebol sklamaný.

Nemestím sa do verají

Rubrika Enem tak,Nočníček, 12.03.2011

Odchádzame s Kodoňom z jedálneho dvora Eurovey. Vidím, ako sa na mňa usmieva veľmi sympatický muž. Nevedel som si spomenúť, odkiaľ ho poznám, tak som spravil jediné, čo je v takej chvíli príhodné: „Zdravím,“ zdravím.

„Pozerávam, super,“ hovorí on.

„Ďakujem!“ ďakujem a idem ďalej ďalej.

A potom na schodoch hovorím Kodoňovi:  „Ty, a nebol on to Šatan?“

Podnes nevieme.

Kefalín, čo si predstavujete pod takým, že attention whore?

Rubrika Enem tak,Ubližujeme slovenčine, 29.07.2010

Adam Batrfláj v článku na Humne mimovoľne nastolil zaujímavý problém: má slovenčina nejaký dôstojný ekvivalent anglického termínu attention whore?

Doslovný, pekne hnusný preklad znie „pozornostná kurva“ – anglicky hovoriacim slúži ako označenie pre ľudí, ktorí pre to, aby sa stali stredobodom pozornosti, sú schopní použiť prostriedky nedôstojné súdneho človeka, exhibicionisti v najširšom zmysle slova, pokiaľ možno v horšom. Pomerne zoširoka aj s NSFW dokumentáciou je to rozpracované v Encyklopédii Dramatike.

Príkladom Batrflájovi je najnovšie expozé pána poslanca Matoviča (viď link), ak sledujete americké internety, tak výborný príklad je Jessie Slaughter.

Máme my teda v našom ľúbozvučnom, svojstojnom a zvrchovanom jazyku také voľačo, čo by vyjadrilo toto celé oné? Uvidíme.

Rozmýšľal som nad doslovnejšou úpravou a obzvlášť hrdý som na kombinácie mediálna hetéra, egocundra a tusomštetka.

V diskusii na Humne som napokon ale uviedol termín napliešťavec, prípadne napleštenec; obe odvodené zo slovesa napliešťať sa, ktorý som začul v okolí Krtíša. Tam sa používa na popísanie afektovaného prejavu – najčastejšie nezrelej dievčiny v rozpuku, ktorá si praje byť videná.

Napadlo mi i myjavské namnahlad, čo je miestny názov pre kvietok sirôtku. Bez západniarskej tvrdosti by to bolo namňahľaď, a ešte veselšie namňagáň. Oba termíny svojím rozkazovacím spôsobom evokujú vyžadovanie pozornosti, čo štimuje. A taký namňagáň, to už má onakvejší cvendžot! Príklad:

Podľa chaotických povolebných tančekov pána Matoviča možno usúdiť, že je obyčajný namňagáň.

Hneď zajtra pošlem do akadémie Dr. Mäkčeňovi.

A vy si o tom myslíte čo?

O patine a idiotoch v Hviezdnych vojnách

Rubrika Ebénci!,Enem tak, 24.07.2010

Konečne som sa dostal k originál trilógii Hviezdnych vojen, bez úprav a nových CGI vsuviek. A je to ten zážitok, ktorý som z toho mal ako zasran. Nič nenahradí poctivú robotu s bábkami a kostýmami, tie počítačové sračky v novej trilógii sú studené a herecká práca s nimi impotentná.

V starej trilógii zlé impérium je vyleštené minimalistické peklo korporátneho sídla, dobrí rebeli sú zadrbaní, ich veci ošúchané, ochytané a začadené. V novej sa všetko leskne ako psie gule a vyzerá, akoby to práve zišlo z výrobnej linky.

Keby len to, ale v novej trilógii jednoducho nedokážem stráviť debilizujúcu rolu Jar Jar Binksa. Údel komického uvoľnenia, šaša, v starej trilógii niesol C3PO – bol uveriteľný, pretože v prostredí veľkých ideí a smelých hrdinov prichádzal do (zábavného) konfliktu tým, že bol naleštený samoľúby a ustráchaný oportunista – čo vyplývalo z účelu jeho výroby, tj.  protokolárny android.

Naproti tomu, Jar Jar Binks je čistý dement a pars pro toto stelesňuje infantilný smer, ktorý nabrala nová trilógia. Binks nie je osobnosť, ktorá by mohla ísť do zábavného konfliku s ostatnými hrdinami tým, že je v jadre dobrý, ale s drobnými, v podstate ľudsky milými etickými defektami ako (paradoxne robot) C3PO. Binks je v konflikte s okolím, pretože je to idiot, v zmysle diagnózy; Binks nie je ani trochu plastická osobnosť s pochopiteľnými nešvármi, on je ťažká mentálna subnorma, navyše s poruchou motoriky – nielen jemnej ale aj tej úplne bazálnej. Komika, ktorá z toho pramení, je nie sitcomový konflikt osobností, ale fraška, groteska, ktorej princípom je škôlkarské: „ide Jano po ulici a zrazu padne na zem.“

Predobrazom či lepšie paralelou Binksa nech je Disneyho pes Goofy. Goofymu odpustíme všetko, lebo je to hlavná postava a navyše v kreslenom, animovanom vydaní, čiže sa na ňu vzťahujú úplne iné recepčné kritériá, nehovoriac o tom, že takáto postava je konzistentná so svojím rovnako kresleným okolím so špecifickou štylizáciou konania postáv.

Ale vo filme, obzvlášť v spoločnosti rytierov Jedi, profíkov na vrchole svojej slávy, nespôsobuje takýto Goofy komické uvoľnenie, ale čisté utrpenie. Ako divák sa zaň hanbím a neustále tŕpnem, čo zase dodrbe. Z hľadiska scenára a motivácií nedokážem pochopiť prečo Obi-Wan Kenobi a Qui-Gon Jinn, muži so schopnosťou vidieť budúcnosť, manipulovať silou mysle veci i ľudí, sa tohto magora nezbavia hneď pri prvej príležitosti. Ale nie, on s nami ostane celú trilógiu a robí to, čo každý blbec – za štítom svojej duševnej prostoty stíska gombíky na vynáleze skazy.

Vďakabohu aspoň za Ewana McGregora, Liama Neesona a Samuela L. Jacksona, ich herecký a osobnostný vklad túto tortúru zachraňuje na pozerateľný film a utiahne so sebou aj ostatné mdlé výkony.

Inak, na tej zadrbanosti a patine rebelov (najmä na prekvapivo schopnej rachotine Millenium Falcon) postavil svoju Serenity aj Joss Whedon. A aký bol z toho fantastický seriál! Kľúčom sú (samozrejme nielen) uveriteľné nedokonalosti – techniky aj ľudí. Škoda, že na to Lucas zabudol a natočil Hviezdny Disneyland.

Futbal v divadle si vyprosím

Rubrika Ebénci!,Enem tak, 24.06.2010

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 10 v Levoči.

Za celý ten čas, čo som na svete, som si k futbalu nedokázal vytvoriť žiaden pekný vzťah. Svoju jedinú šancu som si premárnil už v ranom veku, keď chalani zo sídliska hrali pred domom a ja som celý natešený pribehol, že aj ja chcem. Dali ma do bránky, ale druhý brankár povedal, že načo im v hre budem, veď on mi dá gól hoci aj zo svojej bránky. A kopol a dal. S plačom som utiekol domov a k futbalu sa už nikdy nevrátil.

Zato vzťah k divadlu, to je iné. K tomu som si vypestoval odpor až na základnej škole, keď som nedokázal pochopiť, ako to tým ľuďom (a deťom obzvlášť!) na javisku môže nebyť blbé, hentak sa pred všetkýma ľuďámi producírovať a pitvoriť. A keďže tí na javisku nevykazovali ani trošku hanby, musel som hanbiť za nich ja.

Až po rokoch rokúcich (mesiacoch mesúcich a týždňoch týždňucich) nechuť k divadlu povolila a v dneškoch dnešnúcich sa klaniam každému jednému, čo v scénickom útvare – či horšom alebo lepšom – predstúpi pred publikum, nehanbí sa nič a zahrá v dobrej viere najlepšie, ako v tej chvíli vie. Lebo skrz patronát Tálie každý a každá z nich robí tento svet o kúsok krajším.

A čosi-kdesi to divadlo za tie roky (tiež rokúce) začal asi uznávať aj futbal, lebo zrazu sa i na trávniku začali prehrávať etudky. Najčastejšie drobné pantomimické formy, ako „Neviditeľná prekážka“, ako aj „On ma kopol do
holene“ a v neposlednom rade „Jaj, bolí, bolí“.

Kým divadlo bude vstupovať do futbalu, u mňa v poriadku. Ale až začne futbal vstupovať do divadla, to si vyprosím. Veď uznajte, to by ako vyzeralo, keby v hľadisku búchali svetlice a petardy, bzúkali vuvuzely, alebo sa i po tom najmárnejšom ťahu na bránu tlieskalo na stojáka?

Zo života osobnosti

Rubrika Drbnutô,Enem tak,Nočníček, 4.09.2009

Osobnosť internetovej televízie sedí s priateľmi na obede v martinskej Pasáži. Aby aj Martinu bolo jasné, kto ona je, má oblečené tričko s televíznym monoskopom.

Obzerá sa po hosťoch a zbadá, že si ju o niekoľko stolov ďalej so širokým úsmevom premeriava babička a jej o dve generácie mladší spoločník.

“Fajn,” hovorí si osobnosť, “Martin už vie.”

A stará pani a jej spoločník sa na osobnosť usmievajú celý čas, čo osobnosť tlačí prvý chod, druhý chod, dezert, kávu, keksíček, lebo osobnosť je to vpravde veľká, metrák prekročila už polroka dozadu.

Osobnosť odchádza a keď míňa stôl usmievavej dvojice, pani si ju prstom privolá k sebe.

“Aha, chcú sa so mnou porozprávať,” pomyslí si osobnosť. “To nevadí,” hovorí si, tešiac sa.

“Promiňte, odkuď máte to hezký tričko?” pýta sa stará pani.

“Eee,” odpovedá osobnosť.

 

Osobnosť týmto ďakuje drahej S. za hezký tričko.

Tak nejak

Rubrika Enem tak,Nočníček, 2.08.2009

Vyrazili sme do noci s drahým priateľom na Zlaté Piesky popiť piva. V ruksaku fľašiek čo sa zmestí, na cestu po jednej do ruky. Tmavým chodníčkom idúc diškurujeme, pijúc.

Po čase sa za nami ozvú rýchle kroky. Obraciam sa, vidím mladíka s chôdzou rezkou až strach. Púšťam ho, on slušne poďakuje.

“Teda, to je iná rýchlosť,” poznamenávam.

“Tak ale ja nepijem za jazdy,” odpovedá.

Staršie oné »