Samoser Solutions

Adam Batrfláj v článku na Humne mimovoľne nastolil zaujímavý problém: má slovenčina nejaký dôstojný ekvivalent anglického termínu attention whore?

Doslovný, pekne hnusný preklad znie „pozornostná kurva“ – anglicky hovoriacim slúži ako označenie pre ľudí, ktorí pre to, aby sa stali stredobodom pozornosti, sú schopní použiť prostriedky nedôstojné súdneho človeka, exhibicionisti v najširšom zmysle slova, pokiaľ možno v horšom. Pomerne zoširoka aj s NSFW dokumentáciou je to rozpracované v Encyklopédii Dramatike.

Príkladom Batrflájovi je najnovšie expozé pána poslanca Matoviča (viď link), ak sledujete americké internety, tak výborný príklad je Jessie Slaughter.

Máme my teda v našom ľúbozvučnom, svojstojnom a zvrchovanom jazyku také voľačo, čo by vyjadrilo toto celé oné? Uvidíme.

Rozmýšľal som nad doslovnejšou úpravou a obzvlášť hrdý som na kombinácie mediálna hetéra, egocundra a tusomštetka.

V diskusii na Humne som napokon ale uviedol termín napliešťavec, prípadne napleštenec; obe odvodené zo slovesa napliešťať sa, ktorý som začul v okolí Krtíša. Tam sa používa na popísanie afektovaného prejavu – najčastejšie nezrelej dievčiny v rozpuku, ktorá si praje byť videná.

Napadlo mi i myjavské namnahlad, čo je miestny názov pre kvietok sirôtku. Bez západniarskej tvrdosti by to bolo namňahľaď, a ešte veselšie namňagáň. Oba termíny svojím rozkazovacím spôsobom evokujú vyžadovanie pozornosti, čo štimuje. A taký namňagáň, to už má onakvejší cvendžot! Príklad:

Podľa chaotických povolebných tančekov pána Matoviča možno usúdiť, že je obyčajný namňagáň.

Hneď zajtra pošlem do akadémie Dr. Mäkčeňovi.

A vy si o tom myslíte čo?

Konečne som sa dostal k originál trilógii Hviezdnych vojen, bez úprav a nových CGI vsuviek. A je to ten zážitok, ktorý som z toho mal ako zasran. Nič nenahradí poctivú robotu s bábkami a kostýmami, tie počítačové sračky v novej trilógii sú studené a herecká práca s nimi impotentná.

V starej trilógii zlé impérium je vyleštené minimalistické peklo korporátneho sídla, dobrí rebeli sú zadrbaní, ich veci ošúchané, ochytané a začadené. V novej sa všetko leskne ako psie gule a vyzerá, akoby to práve zišlo z výrobnej linky.

Keby len to, ale v novej trilógii jednoducho nedokážem stráviť debilizujúcu rolu Jar Jar Binksa. Údel komického uvoľnenia, šaša, v starej trilógii niesol C3PO – bol uveriteľný, pretože v prostredí veľkých ideí a smelých hrdinov prichádzal do (zábavného) konfliktu tým, že bol naleštený samoľúby a ustráchaný oportunista – čo vyplývalo z účelu jeho výroby, tj.  protokolárny android.

Naproti tomu, Jar Jar Binks je čistý dement a pars pro toto stelesňuje infantilný smer, ktorý nabrala nová trilógia. Binks nie je osobnosť, ktorá by mohla ísť do zábavného konfliku s ostatnými hrdinami tým, že je v jadre dobrý, ale s drobnými, v podstate ľudsky milými etickými defektami ako (paradoxne robot) C3PO. Binks je v konflikte s okolím, pretože je to idiot, v zmysle diagnózy; Binks nie je ani trochu plastická osobnosť s pochopiteľnými nešvármi, on je ťažká mentálna subnorma, navyše s poruchou motoriky – nielen jemnej ale aj tej úplne bazálnej. Komika, ktorá z toho pramení, je nie sitcomový konflikt osobností, ale fraška, groteska, ktorej princípom je škôlkarské: „ide Jano po ulici a zrazu padne na zem.“

Predobrazom či lepšie paralelou Binksa nech je Disneyho pes Goofy. Goofymu odpustíme všetko, lebo je to hlavná postava a navyše v kreslenom, animovanom vydaní, čiže sa na ňu vzťahujú úplne iné recepčné kritériá, nehovoriac o tom, že takáto postava je konzistentná so svojím rovnako kresleným okolím so špecifickou štylizáciou konania postáv.

Ale vo filme, obzvlášť v spoločnosti rytierov Jedi, profíkov na vrchole svojej slávy, nespôsobuje takýto Goofy komické uvoľnenie, ale čisté utrpenie. Ako divák sa zaň hanbím a neustále tŕpnem, čo zase dodrbe. Z hľadiska scenára a motivácií nedokážem pochopiť prečo Obi-Wan Kenobi a Qui-Gon Jinn, muži so schopnosťou vidieť budúcnosť, manipulovať silou mysle veci i ľudí, sa tohto magora nezbavia hneď pri prvej príležitosti. Ale nie, on s nami ostane celú trilógiu a robí to, čo každý blbec – za štítom svojej duševnej prostoty stíska gombíky na vynáleze skazy.

Vďakabohu aspoň za Ewana McGregora, Liama Neesona a Samuela L. Jacksona, ich herecký a osobnostný vklad túto tortúru zachraňuje na pozerateľný film a utiahne so sebou aj ostatné mdlé výkony.

Inak, na tej zadrbanosti a patine rebelov (najmä na prekvapivo schopnej rachotine Millenium Falcon) postavil svoju Serenity aj Joss Whedon. A aký bol z toho fantastický seriál! Kľúčom sú (samozrejme nielen) uveriteľné nedokonalosti – techniky aj ľudí. Škoda, že na to Lucas zabudol a natočil Hviezdny Disneyland.

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 10 v Levoči.

Za celý ten čas, čo som na svete, som si k futbalu nedokázal vytvoriť žiaden pekný vzťah. Svoju jedinú šancu som si premárnil už v ranom veku, keď chalani zo sídliska hrali pred domom a ja som celý natešený pribehol, že aj ja chcem. Dali ma do bránky, ale druhý brankár povedal, že načo im v hre budem, veď on mi dá gól hoci aj zo svojej bránky. A kopol a dal. S plačom som utiekol domov a k futbalu sa už nikdy nevrátil.

Zato vzťah k divadlu, to je iné. K tomu som si vypestoval odpor až na základnej škole, keď som nedokázal pochopiť, ako to tým ľuďom (a deťom obzvlášť!) na javisku môže nebyť blbé, hentak sa pred všetkýma ľuďámi producírovať a pitvoriť. A keďže tí na javisku nevykazovali ani trošku hanby, musel som hanbiť za nich ja.

Až po rokoch rokúcich (mesiacoch mesúcich a týždňoch týždňucich) nechuť k divadlu povolila a v dneškoch dnešnúcich sa klaniam každému jednému, čo v scénickom útvare – či horšom alebo lepšom – predstúpi pred publikum, nehanbí sa nič a zahrá v dobrej viere najlepšie, ako v tej chvíli vie. Lebo skrz patronát Tálie každý a každá z nich robí tento svet o kúsok krajším.

A čosi-kdesi to divadlo za tie roky (tiež rokúce) začal asi uznávať aj futbal, lebo zrazu sa i na trávniku začali prehrávať etudky. Najčastejšie drobné pantomimické formy, ako „Neviditeľná prekážka“, ako aj „On ma kopol do
holene“ a v neposlednom rade „Jaj, bolí, bolí“.

Kým divadlo bude vstupovať do futbalu, u mňa v poriadku. Ale až začne futbal vstupovať do divadla, to si vyprosím. Veď uznajte, to by ako vyzeralo, keby v hľadisku búchali svetlice a petardy, bzúkali vuvuzely, alebo sa i po tom najmárnejšom ťahu na bránu tlieskalo na stojáka?

Osobnosť internetovej televízie sedí s priateľmi na obede v martinskej Pasáži. Aby aj Martinu bolo jasné, kto ona je, má oblečené tričko s televíznym monoskopom.

Obzerá sa po hosťoch a zbadá, že si ju o niekoľko stolov ďalej so širokým úsmevom premeriava babička a jej o dve generácie mladší spoločník.

“Fajn,” hovorí si osobnosť, “Martin už vie.”

A stará pani a jej spoločník sa na osobnosť usmievajú celý čas, čo osobnosť tlačí prvý chod, druhý chod, dezert, kávu, keksíček, lebo osobnosť je to vpravde veľká, metrák prekročila už polroka dozadu.

Osobnosť odchádza a keď míňa stôl usmievavej dvojice, pani si ju prstom privolá k sebe.

“Aha, chcú sa so mnou porozprávať,” pomyslí si osobnosť. “To nevadí,” hovorí si, tešiac sa.

“Promiňte, odkuď máte to hezký tričko?” pýta sa stará pani.

“Eee,” odpovedá osobnosť.

Osobnosť týmto ďakuje drahej S. za hezký tričko.

Vyrazili sme do noci s drahým priateľom na Zlaté Piesky popiť piva. V ruksaku fľašiek čo sa zmestí, na cestu po jednej do ruky. Tmavým chodníčkom idúc diškurujeme, pijúc.

Po čase sa za nami ozvú rýchle kroky. Obraciam sa, vidím mladíka s chôdzou rezkou až strach. Púšťam ho, on slušne poďakuje.

“Teda, to je iná rýchlosť,” poznamenávam.

“Tak ale ja nepijem za jazdy,” odpovedá.

Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 09 v Levoči.

Redakcia denníka už je prázdna, ostal len grafik. Tlačí poslednú päťdesiatku strán denníka. Vystrie sa na tvrdý malý gauč, nohy vyloží na skrinku s balmi papiera. Pozrie na hodiny, je pol tretej. Zatiahne kapucňu mikiny cez oči, chce si ukradnúť trocha spánku. Do stíchnutej kancelárie na prízemí sa nesie naprieč poschodiami chladných chodieb mestského divadla ozvena šťastného spevu mladých divadelníkov pri gitare.

„Ech, mladosť,“ pomyslí si grafik a spomenie si, že o tom čítal v odbornej literatúre Slovenského pedagogického nakladateľstva. Mladí ľudia, špiritizuje, sú hluční a veľmi rýchlo sa pohybujú, videl v bufete.

Pripadá mu, že to bolo už veľmi dávno, čo bol on sám mladý a aj to na to neveľmi rád spomína. Priveľa úzkostí a mindrákov a banálnych problémov, prežívaných až príliš intenzívne. Dobre je tak, ako je.

Tlačiareň medzičasom slimačím tempom odborára vypľuje posledný list. Štyri hodiny, vonku svitá. Grafik vezme kôpku, preplieska ju hranami po stole, položí úhľadne na ostatné listy denníka. Pohľadom preletí kanceláriu, spokojne sa zadíva na svoj fotoaparát, nežne zaklapne počítač, zhasne luxusnú laserovú myš, vypne svetlo, zamkne. On sa nemusí trepať cez horné poschodie, slastne si drukuje, dostal kľúče od bočného vchodu. Vonku naň čaká auto a hoci býva len tri ulice od divadla, nasúka sa doň, spokojný, že nespraví ani krok nazmar.

Cestou míňa veselý kŕdeľ mladých divadelníkov a divadelníčok. Idú peši, na internát. Pospevujú si dajakú prostonárodnú, radostne spoločensky unavení, sebavedomí, vyrovnaní so sebou, šťastní z výletu do Levoče. Kúsok za nimi ich nasleduje dvojica mladých mužov, ktorí podopierajú tretieho, už veľmi unaveného. Smejú sa kamarátovi, on im vulgárne, ale v dobrom nadáva.

Grafikovi ostane tento pohľad v mysli, aj keď už líha do studenej postele v obrovskej podkrovnej izbe katalógovo zariadeného privátu. Mrví sa dlho, kým zaspí.

Serie ho, že asi bol mladý zle a málo.

Vystúpil som z auta na svojom sídlisku a víta ma zvolanie:

“Ty kokot skurvený!”

Chlapec s hokejkou sa zaháňa po chlapcovi Vietnamcovi.

Vientamský chlapec čosi odpovedá, ale vietnamsky. Podľa intonácie podobnú zdravicu. Hokejku nemá, ale je o hlavu vyšší a za chrbtom mu stojí suita dvoch Vietnamočiek.

“A ty si pojebaný hajzel!” suverénne premosťuje jazykovú bariéru drobnejší chlapec a hokejkou na Vietnamčeka zašermuje tak rázne, že mi zatrnie.

“Ale no!” prispejem do debaty.

Pozrú sa na mňa a ja sa ihneď vidím v ich očiach. Zlý ujo. Bude sa starať. Pýtať sa, kto začal a čo by povedali ich rodičia, keby ich počuli, a že či sa nemôžu aj pekne kamarátiť. (A podajte si ruky, užaj, lebo vám uši vytrhám!) A to mi teda zredlo, lebo si ešte celkom dobre pamätám, že toto sú presne tie otázky, na ktoré som ako malý nechcel a nedokázal odpovedať. Lebo sú, vpravde, idiotské, každá po svojom: Kto sa začal, vedia vždy len žalobaby. Rodičia by sa hnevali, čo asi iné? Keďže sa teraz hádajú, tak to asi podobrom v ich silách nebolo, že?

“To čo je s tou hokejkou!” opáčim napokon. Poberám sa k domu, aby som naznačil, že pre mňa je vec vybavená, ale pomedzi nich, keby náhodou nebola.

Vietnamská výprava sa otočí a kráča preč. Vietnamček sa podchvíľou obracia a vietnamcuje. Chlapček s hokejkou dialóg rozvíja a je v tom veľa kopulácie, defekácie a zoológie. S potešením potmehúda počúvam, že cifruje lepšie, než by som v jeho (čo v jeho, v tomto!) veku dokázal ja. A keďže som sa svojím výstupom kvalifikoval na garanta bezkontaktnej výmeny, vyprevádza ma popri chodníku, až kým vietnamská partia nezahne za roh. Keď zahne, poberie sa naspäť k svojmu domu.

Toľko z mojej strany k problematike pedagogického usmerňovania detí v multikulturálnom urbánnom milieu.

“Zliezate sa sem ako šváby na noc, decká,” hovorí v dobrom rozmare pani predavačka vo večierke chlapcovi.

“No,” hovorí chlapec.

“Keď ja nechcem papať polievočku v škôlke, ujo,” povedalo mi z ničoho nič dievčatko vo výťahu.
“Polievku papaj, je zdravá,” som povedal ja, ujo.
“Počúvaj uja,” povedala mamička.
“Pápá,” povedalo dievčatko, keď vychádzali z výťahu.

Toľko k uplatneniu môjho štúdia pedagogiky v praxi.

Podarilo sa mi spraviť menšiu búrku v šerbli Press fotom, na ktorom je Panna Mária s bujným poprsím. Mnohým veriacim to zdvihlo mandle a Martin Vystavil o tom aj zablogoval. Neviem nakoľko je moja reakcia na Vystavilovom blogu vítaná, nehovoriac o tom, že sa mi pri jej písaní rozkošatila mimo rozumný rozsah diskusného príspevku, preto som sa rozhodol tento problém rozobrať u seba.

(celý oný…)