Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Isto ste už narazili na legendu o žabe, ktorú keď postupne varíte v hrnci, nevšimne si nič, až kým z nej nie je francúzska špecialita. Je to obľúbená metafora múdrych mužov, ktorí nás chcú varovať pred postupným uvoľňovaním mravov či pred strácaním ostražitosti voči konaniu verejných činiteľov.

Určite vám bude známy aj obraz býka, ktorý vyrazí za červeným súknom a pštrosa, ktorý si v nebezpečenstve schová hlavu do piesku vo viere, že ak nevidí on, nevidno ani jeho.

Všetky tieto metafory majú spoločné jedno – z hľadiska prírodovedy sú to hlúposti. Žaba v hrnci so stúpajúcou teplotou začne čoraz zúfalejšie šliapať vodu – to inak vedci naozaj skúmali. Býk si na farbu si nepotrpí, vrhne sa na hocijakú plachtu, ktorú vyhodnotí ako hrozbu. No a pštros žije v Afrike, kde o šelmy nie je núdza. Podnes nevyhynul, čo je najlepším dôkazom, že miesto pštrosej politiky veľmi pravdepodobne volí skôr útek. Vie sa hecnúť až na 97 km/h, čím zdolá hocijakého leva či hyenu.

Ak ale tieto prímery slúžia na lepšie pomenovanie javov v spoločnosti, hádam nám psy, vlky, vtáky, býky odpustia.

Poznáme ale aj rétorické nezmysly z ľudskej histórie.

Napríklad Napoleonský komplex. Napoleonovi síce prischla prezývka le Petit Caporal, Generálik, ale to asi preto, že ho vojaci mali radi. S výškou meter sedemdesiat bol v tom čase mierne vyšší ako ostatní Francúzi.

Obľúbená je aj legenda o Einsteinovi, ktorý mal na strednej zlé známky z matiky. Ibaže Einsteinovi šla matematika výborne. Neúspech bol, keď ho nevzali na vysokú školu. Hlásil sa však na ňu o dva roky skôr ako jeho rovesníci a body za prírodné vedy mal výborné.

Ale nech, aj tieto obrazy nám slúžia na výstižný popis pováh v našom okolí a vlievajú nám nádej, že v našom štvorkárovi drieme génius.

No a potom máme mýty aj o našom vlastnom tele.

Napríklad, že mlieko zvyšuje hlienenie, čo nezvyšuje; že zmyslov máme len päť, pričom sa ich dá narátať od deväť až cez dvadsať; a potom mýtus s tuhým korienkom o tom, že využívame len 10 % mozgu.

Toto číslo platí len v jeden daný moment. Na rôzne podnety však reagujeme rôznymi desatinami mozgu. Je pekné veriť, že 90 % mozgu máme na expanziu nášho vedomia, komunikáciu s inými dimenziami, či telekinézu, ale po pravde, náš mozog sa len šanuje a vypína tie neuróny, ktoré práve nepotrebuje.

Priznám sa, keď som sa dozvedel toto, bolo mi celkom smutno. Rozplynuli sa mi sny o tom, že ležím na gauči a knižku z police si pritiahnem silou vôle. Mať mozog, ktorý nemá žiadne zázračné rezervy, je nuda. Ale tak to so zázrakmi býva – dá sa veriť, že fungujú, iba keď nepohnete rozumom. Obyčajné riešenia fungujú naozaj, lebo treba pohnúť zadkom.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Zánik a rozklad je spôsob, akým príroda robí miesto novému a zdravšiemu. Platí to aj na aktivity nášho živočíšneho druhu, hoci my sme jediní, ktorí tento jav vnímame so zložitými sentimentmi. Preto sa mu snažíme vzdorovať vierou, lekárskou vedou, reštaurátorstvom, prípadne šminkami a silikónom.

Tie ozaj veľké príbehy a pády sa dostávajú do histórie. Vezmime si Džingischána. Už zamladi sa mu podarilo zjednotiť mongolské kmene tak, že odstránil svojich dvoch bývalých spojencov. S týmto mocenským kapitálom naložil na trináste storočie ukážkovo, podmanil si riadny kusisko Ázie. Potom spadol z koňa a skonal. Je to dôstojné ukončenie kariéry dobyvateľa, lebo mal 65 rokov a zomrel v boji. Jeho impérium pokračovalo v rozpínaní ešte 52 rokov a dobylo väčšinu Eurázie. Potom sa rozpadlo, lebo tak to s ríšami chodí.

Dnes sa už takto rozpínať nedá. Svet je zošnurovaný mierovými zmluvami a priateľské vzťahy sú poistené arzenálom tak vražedným, že ho nikto príčetný nechce vidieť v akcii na svojom dvorčeku. A tak prevzali rolu dobyvateľov firmy. Je to menej akčné a nedajú sa o tom písať eposy, ale pre všeobecné zdravie je rozhodne lepšie, keď proti sebe stoja kravaťáci s notebookmi, než vojaci s granátometmi. Inak povedané, radšej budem čeliť túžbe cudzích ľudí predať mi ovčie rúno, ako túžbe nezištne mi venovať guľku do čela.

Čo neznamená, že veľké príbehy a veľké pády nejestvujú aj vo sfére biznisu. V posledných dňoch počuť, ako sa pomaličky rúca fínske impérium mobilnej telefónie, spoločnosť Nokia. Nokiu pred mesiacom kúpil softvérový gigant Microsoft a nedávno padlo rozhodnutie, že značka Nokia prestane existovať.

Neubránil som sa sentimentu. Bol som v puberte, keď sa začali objavovať prvé mobily a hoci som si na svoj prvý musel počkať do osemnástky, mal som zmáknuté všetky modely na trhu. Nokii som vždy fandil, lebo mali najkrajší dizajn a najjednoduchšie ovládanie. S kamarátmi sme dokonca mali hru, pri ktorej sme si púšťali zvonenia a úlohou bolo uhádnuť názov – Badinerie, Fuga, Attraction, Persuasion a podobne. Keď si ťukáte na čelo, máte pravdu, ale zase – mohol som sa venovať aj heroínu.

Takto budem môcť vnúčatám rozprávať, že som vo vlastných rukách držal maminu čisto novú 5110 a prezváňal sa z nej s kamarátom, a že za prvé poriadne peniaze z brigády som si od kamaráta kúpil vyskakovaciu 7110, ktorou som ohúril spolubývajúcich na intráku, lebo sa cez infračervený port dal pripojiť počítač na internet. A že som bol pri tom, ako firma, ktorá začínala pri gumákoch, definitívne odpojila telefón od šnúry, čo znamenalo, že som mohol zdržať na pive až do prvého nočáku, lebo keby dačo, tak si voláme.

Mongolskej ríši vzostup na vrchol trval 73 rokov. Dobyť svet mobilmi trvalo Nokii iba 18 rokov. Mongolská ríša upadala 89 rokov, Nokii stačilo šesť. Nuž, spánombohom, fínski dobyvatelia,  na rozdiel od Mongolov ste neublížili žiadnemu z nás.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Som veľkým fanúšikom rodiny. Je mi jedno, či tradičnej alebo výstrednej, dôležité je, aby si rodina, navzdory tomu, že je každý iný, vedela porozumieť a pomôcť si. V živote človeka je veľa vzťahov, ale iba rodina je puto na celý život. Ak je to len trochu možné, treba si to hýčkať, nie trhať.

Lezú mi na nervy ekonómovia, ktorí ukazujú na Ameriku, a hovoria, že tam ľudia nemajú problém sťahovať sa za lepšou prácou cez pol kontinentu a u nás áno. Ja hovorím, že to je dobre. Keby som býval v Los Angeles, kto by mi povaroval decko, keď mi je mamka vo Washingtone? Keby babička v Detroite potrebovala pomôcť s nákupom, a ja v New Yorku, tak jej môžem leda dať zahrať pesničku v rádiu. No a čerstvý svokrin segedín by som poznal už len zo Skypu.

Viem, že mnoho ľudí má problém s netradičnou rodinou, ale ja si myslím, že problém je s malou rodinou. Keď žije pokope rodina dvadsaťčlenná, tak bez problémov unesie aj párik homosexuálov s adoptovanými deťmi, lebo vhodných genderových vzorov nadostač.

Keby som ale mal povedať, ktorého typu rodiny som nielen fanúšikom, ale aj zástancom – čiže obhajcom, ochrancom a stúpencom – tak to poviem rovno, že zástancom som jedine rodiny svojej.

Ja viem, znie to zle, ale aspoň v tom nie som sám. Taký pán Jahnátek by vedel rozprávať. Na rozdiel odo mňa o tom ale veľmi nerozpráva. Bodaj by, je zástancom svojej rodiny a musí ju teda ochraňovať pred nami, ostatnými, lebo sa prevalilo, že jej má požehnane a hlavne pokope pod jednou ministerskou strechou.

Čo sa dá robiť, veľká rodina je super, ale chce to svoje. V rodinnom kruhu je teraz pán Jahnátek isto najväčší pán. Keď bude treba u Jahnátkov kachličkovať kúpeľňu, ani krstňatá, ani synovec s neterou mu nepovedia nie.

Tak ja už len drobnú radu – aspoň teraz nech je to za vaše a nech to robí niekto, kto na to má predpoklady. V Komjaticiach takto z eurofondov robili škôlku a s touto partiou by ste sa neosprchovali do súdneho dňa.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Minulý týždeň bolo v parlamente veselšie, ako zvyčajne. Chlapci ostali v robote dlho do noci, čo-to sa vraj aj popilo a dokonca sa strhla, podľa slov pána Pašku „štandardná strkanica“. Ale len jedna, inak chlapci aj bez dozoru poslúchali. V podstate si len čítali a rozprávali sa. Pán poslanec Matovič, napríklad, čítal štyri hodiny v kuse.

Aspoň takto to bolo v rokovacej sále. Čo sa dialo u pána Pašku, kam odišli poslanci Smeru, nevieme. Ostala po nich len veľká hromada fliaš, z čoho sa dá usudzovať, že šlo o tímbilding.

Ja si dokonca myslím aj to, že sa tam hrali Človeče, nehnevaj sa. A prehral to pán Cicoň a nahneval sa, lebo keď prišiel do rokovacej sály, taký bol rozmrzený, že zhodil papierovú maketu pána Fica z poschodia na prízemie.

Inak ale ani oni nehnevali. Keby sa aj niekde našiel ozvracaný kvetináč, som si istý, že dobrý pán Paška to na nikoho nebonzne.

Určite sa nejakí neprajníci budú rozčuľovať, že či je to v poriadku, že sa takto píja na pracovisku. Budem citovať pána Kolesíka: „Ale prosím vás…“ koniec citátu. Piť by nemali iba tí, ktorí musia mať triezvy úsudok, inak napáchajú tragédie na životoch – železničiari a lekári a podobne. V parlamente sa predsa už iba hlasuje; to triezve rozhodnutie ako, to urobil niekto druhý a dávno predtým.

Dneska je v móde pýtať sa aj, že: „A toto tam robia za moje dane?“

No, tak to je veľmi nesprávna otázka. Po prvé, to už nie sú vaše dane, už ich predsa majú oni, tak sú ich. Po druhé, pýtate sa, akoby ste im tie dane dávali. Čo je omyl, oni si tie dane od vás berú. Uznajte, k takýmto peniazom má človek omnoho uvoľnenejší vzťah.

Aha, a skoro som zabudol povedať, že o čo išlo. Opozícii sa nepáčilo, že sa pán Fico rozhodol, že ľudia veľmi trpia na vysokú cenu plynu – ktorú inak už aj tak tlačil dolu regulačný úrad, ktorý patrí Smeru, ale v Smere sa rozhodli, že nestačí, že štát vlastní väčšinu akcií v Slovenskej plynárenskej spoločnosti, ale musí ich mať všetky, a tak ich odkúpi od J&T, aby celé SPP mohlo patriť Smeru– pardon, štátu, a to v čase, kedy SPP prestáva byť ziskové kvôli regulovanej cene plynu. Nerozumeli ste dobre, však?

Tak v skratke: Podľa všetkého budeme mať plyn troška lacnejší, lebo si naň budeme veľa priplácať.

No, a teraz si nechoďte dať k Paškovi frťana.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Písal sa rok 1999, počítač doma ešte nebol samozrejmosťou a aj na pracoviskách získaval pozície len postupne. Na internet sa chodilo k rodičom do roboty a emaily sme mali na stránkach ako Hotmail, Yahoo, či Pobox.sk. V móde boli nicky, čiže prezývky, takže keď som chcel napísať mail Ferovi, písal som mu na adresu ferinko69@post.sk. Google bol ešte stále len sľubný projekt univerzitných doktorandov a prvou stránkou internetu bol Zoznam.sk.

Bankovníctvo však už na počítačoch fungovalo dávno a ruka v ruke s ním aj kybernetická kriminalita. V roku 1999 bol veľkou témou únik dát z Českej sporiteľne. Český denník Metro robil medzi ľuďmi anketu a sedemdesiatdvaročná dôchodkyňa, pani Věra Pohlová, odpovedala, citujem:

„Tyhle aféry každého jenom otravují. Já bych všechny ty internety a počítače zakázala.“

Je to veľmi pochopiteľný povzdych starého človeka nad novými fenoménmi sveta, ktorým už nie celkom nerozumie. Rodiaca sa komunita českého a slovenského internetu však bola plná tvorivých cynických oblúd so zmyslom pre humor; jej výroku sa chytili a pani Pohlovú nezmazateľne zapísali do histórie webu.

Z pani Pohlovej sa stal mém; jej tvár sa objavila v rôznych veselých obrázkových variáciách na tému zakazovania, regulácie či neznalosti nových technológií. Zároveň vošla do frazeológie; stačilo povedať „ty internety“ a znalci vedeli, že rozprávač sa štylizuje do role konzervatívneho neznalca.

Že je pani Pohlová trvalou hodnotou sa ukázalo v roku 2010. Verejnosť sa dozvedela o nešťastnom návrhu na reguláciu internetu s názvom ACTA a do pár dní bola na svete ponáška na predvolebný plagát Baracka Obamu s nápisom HOPE, akurát na ňom bola tvár pani Pohlovej s nápisom ACTA.

Český a slovenský internet skrátka prijal pani Pohlovú za svoju vlastnú babičku, ktorej sa naše nové móresy neľúbia, ale aj tak ju máme nadovšetko radi.

Pritom sa podnes deň nevie, či pani Pohlová naozaj existovala a naozaj odpovedala denníku Metro v ankete. Podľa neoverenej správy jej údajného vnuka zosnula pred dvoma rokmi v kruhu najbližších v požehnanom veku 84 rokov. Navzdory povesti to údajne bola láskavá babička, ktorá sa internetu nijako nestránila a keď ju cukrovka pripútala na lôžko, zvykla si čítať noviny na notebooku. Zdôrazňujem – údajne – nie určite.

Viem, ako toto slovo kole čitateľom oči v spravodajstve. Ale my sa tu bavíme o mytológii, kde legendy majú právo byť tajomné. A pani Pohlová je legenda – nie údajne – určite.

Od jej pamätného výroku minulý mesiac uplynulo 14 rokov. Česť a sláva vašej pamiatke, pani Pohlová, nech už ste kdekoľvek.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Pri kresťanskom manželskom sľube sa prítomní zaväzujú k vernosti nielen v skutkoch, ale aj myšlienkach. Škoda, že som to sľuboval svojej žene a nie svojim teniskám, tričkám a nohaviciam. Tam totiž nemám problém ani s tými myšlienkami – budem s nimi v dobrom aj zlom a ani mi nenapadne ísť smilniť do odevov. No a za to, že mi na ulici dobrí ľudia nenúkajú drobné, vďačím práve stavu manželskému.

Moja manželka totiž vo veci odedze vôbec neuznáva tie isté hodnoty ako ja. Ju nijako nedojímajú roky spoločných zážitkov s nohavicami, ktoré nadobudli dieru v rozkroku; ju neobmäkčí argument, že desaťročný kabát so mnou starne do krásy a napokon, neuznáva ani inštitút kvalitne rozčaptanej tenisky a nedá sa jej vysvetliť úmera, že čím je obuv ďalej od továrenskej podoby, tým je luxusnejšia.

Z času na čas teda v skrini vznikne tichý kút s oblečením v kategórii: „To nemyslíš vážne!“

Zvykol som so slzkou v oku s touto kopou zájsť ku kontajneru Humany a nechať ju tam, uspokojený, že som anonymne a najmä pohodlne prispel k trošku lepšiemu kolobehu sveta.

Bohužiaľ, jednoduché a pohodlné riešenia nebývajú vždy správne a dobré.  Vedel som, že oblečenie z kontajnera nejdú ľuďom v núdzi, ale do second-handov a až finančný zisk z predaja putuje potrebným. Vedel som aj to, že cieľom pomoci je prevažne Afrika, hoci samotní Afričania majú nekoordinovanej humanitárnej pomoci plné zuby, lebo berie prácu miestnym ľuďom.

S tým všetkým som sa zmieril, lebo som lenivý a pohodlný. Strčiť staré veci do igelitky a prejsť tristo metrov je nepomerne jednoduchšie, ako zisťovať, komu v mojom okolí sa to naozaj zíde.

S čím sa ale zmieriť nemôžem, sú – pre mňa – nové informácie o spoločnosti Humana. Ak ste niekedy mali podozrenie, že niektoré humanitárne organizácie majú túžbu pomáhať predovšetkým sebe, toto je presne ten prípad. Humana je aktivitou dánskej mašinérie s názvom Tvind. Hovorí sa o nej ako o sekte bez božstva.

Tvind má charizmatického lídra, Amdiho Petersena. V roku 2002 ho zatkla FBI pre daňové úniky. Nahonobil si majetok v hodnote sto miliónov libier. Petersen podporoval režimy Pol Pota či Kaddáfího. Priatelil sa s Mugabem a mal za to kšefty v Zimbabwe.

Spoločnosť Tvind na svojich členov vyvíja nátlak, aby prerušili kontakty so svetom a venovali mu všetok svoj majetok. Čo sa deje s majetkom, nikto presne nevie. A napokon, naspäť k Humane, vyzbierané šatstvo Tvind predáva nielen v bohatej Európe, ale aj v samotnej Afrike.

Židia na to majú výraz chucpe, my si musíme vystačiť so slovom svinstvo.

A kam teda so starými ale nositeľnými vecami? Nie je to tak ťažké – ženské a detské veci sa zídu krízovým centrám. Dospelácke oblečenie zvyknú brať v útulniach a centrách pre bezdomovcov.

Konvoj z môjho tichého kúta teda pôjde najbližšie tam.

Linky:

• http://www.changenet.sk/?autor=370248&x=85349
• http://news.bbc.co.uk/2/hi/programmes/crossing_continents/1885116.stm
• http://www.notabene.sk/?napisali-ini&novinka=1680

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Príroda je mocná čarodejka. Napríklad sa jej podarilo naučiť rybu chodiť po súši. Trvalo jej to 39 miliónov rokov, ale vďaka tomuto úspechu sme tu dnes aj my. Dokázala sa vyrovnať s ekologickou katastrofou na konci prvohôr, kedy vymrelo 96% druhov morských zvierat a 70% suchozemských. Trvalo jej to 30 miliónov rokov. Stvorenie moderného človeka z opice jej zabralo približne 3 milióny rokov.

Sú to ohromné úspechy, len tie dodacie lehoty sú – na ľudské pomery – ukrutne dlhé. My môžeme byť radi, keď sa nám podarí dožiť čokoľvek nad 80 rokov a aj to nám v cieľovej rovinke zvyčajne vypadáva obraz a zvuk.

Ale sme okrem bobrov jediné tvory na tejto planéte, ktoré dokážu meniť krajinu podľa svojich potrieb. Za posledných 10 000 rokov, odkedy sa dá hovoriť o civilizáciách, sme sa do toho pustili v šialenom tempe.

Dokážeme zlikvidovať celé lesy na nábytky, rozobrať celú horu na stavebný materiál, vysypať tony kameňov do mora, aby na nich mohol stáť luxusný hotel, a to všetko do desiatich rokov.

Ale v čom naozaj excelujeme, je produkcia odpadu. V Tichom mori sme si spravili pomník na dlhé stáročia, ak nie naveky – hovorí sa mu Veľká pacifická odpadková škvrna. Smeti pochádzajú nielen zo zaoceánskych lodí, ale väčšinou z toho, čo pritečie riekami do mora.

Škvrna nie je vidno voľným okom, lebo sa skladá z drobných čiastočiek plastov a chemického kalu. Väčšími kúskami plastu sa drhnú korytnačky a najmä albatrosy, ktoré nimi kŕmia mladé. Malé kúsky žerú medúzy a medúzami sa živia ryby. Tak sa plasty dostávajú do potravinového reťazca a veľmi pravdepodobne končia aj u nás na stole – v čomkoľvek, čo bývalo predtým živé.

A teraz tá ozaj zlá správa: táto škvrna má rozlohu rádovo v státisícoch kilometrov štvorcových a v súčasnosti nejestvuje technológia, akou by ju bolo možné odstrániť.

Príroda je mocná čarodejka, ale má svoje tempo. Napokon sa isto poráta aj s týmto podarúnkom, len potrebuje čas. Dovtedy, ak už jej teda nevieme pomôcť, by sme jej aspoň nemuseli hádzať polená pod nohy. Spomeňte si na to, keď budete nabudúce – čo ja viem – sypať smeti do potoka.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Pred 45 rokmi nám do Československa prišla nečakaná návšteva od susedov. Nie, že by sme neboli pohostinní, ale 200 000 vojakov a 2000 tankov je za hranicou toho, čo sa dá ošetriť chlebíčkami a rizotom zo včera. Nespomíname na to radi; hostia zabili 72 našich občanov a 266 ťažko zranili.

Podarilo sa im zabiť všetko nadšenie z budovania lepšieho sveta a zaviesť debilizujúci spoločenský fenomén dvojitého myslenia: Na verejnosti sa muselo hovoriť, že to nebola okupácia, ale pomoc. Neverili tomu občania a neverili tomu ani politici, ktorí vedeli, že tomu neveria ich občania, ale napriek tomu sused udával suseda, keď to nazval pravými slovami.

Pravda, na rozdiel od 50. rokov sa už vnútorný nepriateľ aspoň nevešal, iba bol odídený zo zamestnania do basy či do kotolne a jeho rodina znášala následky straníckeho prekliatia do druhého kolena.

Štyri dni od vstupu vojsk do našej krajiny prišlo osem veľmi statočných Rusov na Červené námestie a rozvinuli transparent s nápisom „Za našu a vašu slobodu“. Hanbili sa za činy svojej krajiny. Režim ich pozatýkal a poslali do väzení, pracovných táborov a psychiatrických liečební.

O 45 rokov neskôr, minulý víkend, sa na Červenom námestí zišlo desať ľudí. Opäť rozvinuli transparent s nápisom „Za našu a vašu slobodu“. Bola medzi nimi aj účastníčka pôvodného protestu, Natália Gorbanevská, ktorá strávila na psychiatrii niekoľko rokov. Prišli policajti a zatkli ich, s výnimkou pani Natálie. Dôvod ­– šlo o nepovolenú demonštráciu. Treba dodať, že ich všetkých po pár hodinách prepustili a následkom bude zrejme len pokuta.

Určite môžeme byť radi, že Putinovo Rusko už svojich kritikov neposiela na Sibír, iba im na pár hodín obmedzí osobnú slobodu a napokon im len dá pokutu za to, že sa prejavili ako občania. Môžeme uznať aj to, že v Rusku aspoň ľudia vedia, na čom sú, ich vláda je úprimná a na rozdiel od Ameriky sa ani netvári, že je krajinou slobodných, domovom chrabrých.

V žiadnom prípade to však nie je dôvod pozerať sa na Rusko ako na perspektívneho kamaráta, s ktorým treba zintenzívňovať spoluprácu. Ruský človek je dušou krásny a Rusko je krajina mnohých pôvabov, ale ruský štát vždy bol a stále je odpudivo alergický na akúkoľvek opozíciu.

Je dobré, že nám to pripomenul aj takto rukolapne, pri nevinnej pripomienke našej vlastnej histórie.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

„Tak nám Robert zvolil Jaromíra,“ mohla by dnes doma referovať pani Müllerová dobrému vojakovi Švejkovi. Švejk by isto poslušne schválil počínanie, kedy sa aj krajina vyvedie z prokurátorského bezvládia, aj sa spomenie na dobrého kamaráta zo školy. Švejk bol úradmi vyhlásený za blba, a tak by isto slobodne zauvažoval o tom, ako by to s funkciami zariadil on. Výsadu úradného blba si s dovolením na chvíľu požičiam.

Spolužiaci z vysokej školy, hádam mi to odpustia, sú natrvalo poznačení humanitným vzdelaním. Takých dnes v tejto krajine montážnych hál a budovania diaľnic nepotrebujeme. Jedného–dvoch uplacírujem do tlačového oddelenia, ostatní nech ostanú doma, budú riadiť úseky kultúry na obnovených miestnych národných výboroch.

Výnimkou bude Ondro, ktorý vždy vedel zohnať od starších študentov ťaháky na testy, toho tým pádom nechám šéfovať rozviedke. Ale len pod podmienkou, že bude naozaj tajný – odkedy mi prebral Janu, nechcem o ňom ani počuť.

Stredná škola bude zaujímavejšia. Myslím hlavne na skončených právnikov. Ich analýzy ohľadom spájania poisťovní budú na nezaplatenie. A poteším aj skončených lekárov, nejaká tá nemocnica určite potrebuje vymeniť vedenie. Ministerkou zdravotníctva ale musí byť Petra. Vždy sa mi veľmi páčila, ale nikdy nič nebolo. Kontrolné dni isto dajú našej známosti dôvernejší ráz.

Budem myslieť aj na Rudiho. On je dneska vyhľadávaný pôrodník. Verejnosť prekvapí, že sa stane ministrom školstva, ale iba gynekológ je zvyknutý pozerať sa na to, kde sa tento rezort nachádza.

No a keď sa mi pred dverami zhrčia dotieraví novinári, privíta ich môj kvalitný hovorca zo základnej školy – Kubo. Vždy sa vedel zo všetkého vyžalovať a ja som si tie napáchané capiny odskákal za neho. Tak tu máš, Kubo, predveď sa.

Keby to náhodou nevyšlo a novinári to aj tak prekrútia, mám v talóne Tuliho. Býval skínom, bude policajný riaditeľ. Plne mu dôverujem, že si poradí s nevďačnou verejnosťou, ktorá mi barák obhádže banánmi.

Ja viem, že je to ešte len hrubý náčrt biznisplánu, ale uznáte sami, je odsúdený na úspech – vidno, že som sa inšpiroval najlepšími na trhu. Chýbajú mi len financie na kampaň, ale keď to šlo jednou vlastnou hlavou, pôjde to aj mojou. Dovidenia vo voľbách, občania.

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Každý politik, kým zasadne na post ministra školstva, má najprv smelé plány a po sto dňoch vlády sa po ňom v tom lepšom prípade zľahne zem. V tom horšom začne zavádzať nedovarené opatrenia, ktorých jediný efekt je, že učiteľ má za úlohu vyplniť ešte viac lajstier ako doposiaľ. Hlavný účel týchto – mnohokrát prácnych a monotónných ­– dokumentov je spočinúť v šanóne.

Čo sa tým ministrom stane po nástupe do úradu, je pre mňa záhada. Povedzme, že nejakému Duškovi Mrkvičkovi cé es cé, pé há dé, pé dé ef v strane povedia: „Keď vyhráme, budeš minister školstva.“ A tak sa Duško na úrad svedomito pripravuje, rozpráva sa s učiteľmi a učiteľkami, kde sú problémy v ich rezorte.

Počúva o tom, že nie sú učebnice, a tie, ktoré sú, sú príšerné, lebo tendre na ne už roky vyhrávajú tí istí kamaráti kamarátov.

Počúva o tom, že úroveň žiakov klesá, lebo financovanie škôl od počtu študujúcich hláv núti prijímať hocikoho, kto trafí na prijímačky.

Posťažujú sa aj na to, že mnoho učiteľov radšej zlému žiakovi nedá adekvátnu známku, len aby nemuseli čeliť hnevu jeho spupného rodiča, ktorý by šiel rovno za riaditeľom.

Povedia mu aj o tom, že grantový systém na výskum je prebyrokratizovaný a peniaze prídu tak neskoro, že škola musí nasadiť kreatívne účtovníctvo na hrane zákona, aby to finančne ustála.

A hádam sa dozvie aj o tom, že pod ministerstvo spadá množstvo úradov a inštitútov, ktorých prínos spoločnosti sa blíži k chránenej dielni. Treba poznamenať, že tam sa porovnanie končí, lebo v prípade chránenej dielne nie je pochybnosť o tom, či a čo sa tam reálne robí, a či si to treba vážiť.

No a toto (a nielen toto), pevne verím, náš tieňový minister Duško Mrkvička vie a s odhodlaním nastúpi do úradu. Ďalej je to už len námet pre fantastiku. Možno ho obstúpia zlí učitelia v zborovni a bodajú ho kružidlami, kým nepovolí. Možno si ho problémoví žiaci počkajú po robote a žmýkajú naňho zatuchnuté špongie. A možno za ním deň čo deň chodia s kilami lajstier úradníci zo všelijakých výskumných ústavov pedagogickej didaktiky a inštitútov pre systémové vylepšenie systému. Chudák minister má z toho hlavu ako kalendár a potom celý zúfalý už voľačo rozhodne, hoci zle, ale rozhodne, len aby mu dali pokoj. Ale oni mu nedajú, oni majú lajstier viac, ako minister nervov, lebo im od všetkých učiteľov z republiky chodia pekne tučné šanóny.

Alebo – a toto je hodne divoká myšlienka – žiaden tieňový Duško neexistuje a ministrom školstva sa politik stane, aby bol niečoho ministrom a nijako sa nepripravoval. Ale to keby malo byť takto, tak to ja radšej budem veriť na tie kružidlá v zborovni.