Samoser Solutions

Druhá polovica tvorivo-reportérskej úderky, Lukáš Kodoň z jeho lepšej stránky.
Fotené ešte v starom sídle SME, na Dunajskej.

Pri prezidentskom parku.

(Kúpim nálepku trojcípej hviezdice v krúžku, súrne.)

Nápis na vnútorných dverách výťahu v OD Dunaj.

Fatálny odkaz, podobný tomu, na ktorom Victor Hugo vystaval Chrám Matky Božej v Paríži. Môj život už nikdy nebude ako predtým. Nikdy sa nedozviem, čoho sa Milan bál. Ani ktorý. Ach.

Mariánska ulica.

Smelé obchodnícke vyhlásenie, ktoré vzápätí redigoval relativizmus zdravého rozumu. Plus mínus — malé písmenká v zmluve, ale za áno. To tu už nikto nič negarantuje?

Kdesi v Petržalke.

Alexyho ulica za OD Dunaj.

Polus, čas povianočných výpredajov.

Shooty ma toť v denníčku spomenul ako (prvého) fanúšika kapely Tu v dome. Nebránim sa, teším sa, lebo ich mám naozaj rád. Keď som ich počul prvý raz v klube Hlava XXII, zdalo sa mi, že také dačo som v živote nepočul a veľmi sa mi to páčilo. V Popradskom kulturáku som ich počul druhý raz a skutočne — nič také som ešte v živote nepočul, teda okrem Hlavy XXII. A boli hádam ešte lepší a určite vtipnejší. (celý oný…)

Po víkende v Levoči som sa vydal na víkend do Tlmáč, kde bolo tiež divadlo, tiež ochotnícke, ale tentoraz činoherné. Kým Levoča bol krásna tým, že z nej dýchala história na každom kroku, v Tlmačoch bola úchvatná atmosféra. Miestni si divadlo veľmi považujú a tak skvele zohraný (pritom početný) organizačný tím sa len tak nevidí (poklona pani Alenke). Je to jediný festival svojho druhu, kde má štáb plný servis — v kuchynke majú takmer nonstop službu ochotné panie, ktoré varia kávu, natierajú chlebíčky a nosia tieto dary prácou zmoreným členom festivalového denníka rovno pod nos (poklona a vďaka pani Marte).

Keďže som sa minule osvedčil nielen ako grafik, ale aj ako fotograf, aj tu som fotil všetky predstavenia. Denníky si môžte prezrieť na stránke Tlmačského festivalu, fotky z predstavení sú tuto: (celý oný…)

Milí moji, iba to, že toto

je tuto.

Ej, ale som rád!
Ej, ale som rád!