Odchádzame s Kodoňom z jedálneho dvora Eurovey. Vidím, ako sa na mňa usmieva veľmi sympatický muž. Nevedel som si spomenúť, odkiaľ ho poznám, tak som spravil jediné, čo je v takej chvíli príhodné: „Zdravím,“ zdravím.
„Pozerávam, super,“ hovorí on.
„Ďakujem!“ ďakujem a idem ďalej ďalej.
A potom na schodoch hovorím Kodoňovi: „Ty, a nebol on to Šatan?“
Podnes nevieme.
Osobnosť internetovej televízie sedí s priateľmi na obede v martinskej Pasáži. Aby aj Martinu bolo jasné, kto ona je, má oblečené tričko s televíznym monoskopom.
Obzerá sa po hosťoch a zbadá, že si ju o niekoľko stolov ďalej so širokým úsmevom premeriava babička a jej o dve generácie mladší spoločník.
„Fajn,“ hovorí si osobnosť, „Martin už vie.“
A stará pani a jej spoločník sa na osobnosť usmievajú celý čas, čo osobnosť tlačí prvý chod, druhý chod, dezert, kávu, keksíček, lebo osobnosť je to vpravde veľká, metrák prekročila už polroka dozadu.
Osobnosť odchádza a keď míňa stôl usmievavej dvojice, pani si ju prstom privolá k sebe.
„Aha, chcú sa so mnou porozprávať,“ pomyslí si osobnosť. „To nevadí,“ hovorí si, tešiac sa.
„Promiňte, odkuď máte to hezký tričko?“ pýta sa stará pani.
„Eee,“ odpovedá osobnosť.
Osobnosť týmto ďakuje drahej S. za hezký tričko.
Vyrazili sme do noci s drahým priateľom na Zlaté Piesky popiť piva. V ruksaku fľašiek čo sa zmestí, na cestu po jednej do ruky. Tmavým chodníčkom idúc diškurujeme, pijúc.
Po čase sa za nami ozvú rýchle kroky. Obraciam sa, vidím mladíka s chôdzou rezkou až strach. Púšťam ho, on slušne poďakuje.
„Teda, to je iná rýchlosť,“ poznamenávam.
„Tak ale ja nepijem za jazdy,“ odpovedá.
Televízia štvavého denníka ide točiť Celkom iný beat, hip-hopovo kabaretné predstavenie divadla GUnaGU. Stojím celkom vzadu, podopieram kameru. Kodoň sedí predo mnou, za režijným pultom.
„Aha, veď to je ten…“ ukazuje chalan v zadnom rade frajerke Kodoňa.
„A hentam je Trnka!“ pichá bradou na mňa.
A potom si idú sadnúť do celkom prednej rady.
Stál som v rade s lajstrom v ruke. Lajstrá zbieralo veľmi, ale veľmi čarovne mladé dievča. Zachytil som jej pohľad, na tvári jej vybuchol úsmev. Hanbil som sa civieť a nevedel som sa nepozerať.
„Ja vás poznám!“ povedalo mi, keď som prišiel na rad.
„M´haha!“ povedal som ja.
Toľko k slovnej zásobe slovenských internetových celebrít.
Písané ako úvodník do Festivalového denníka celoslovenskej prehliadky divadla mladých EXIT 09 v Levoči.
Redakcia denníka už je prázdna, ostal len grafik. Tlačí poslednú päťdesiatku strán denníka. Vystrie sa na tvrdý malý gauč, nohy vyloží na skrinku s balmi papiera. Pozrie na hodiny, je pol tretej. Zatiahne kapucňu mikiny cez oči, chce si ukradnúť trocha spánku. Do stíchnutej kancelárie na prízemí sa nesie naprieč poschodiami chladných chodieb mestského divadla ozvena šťastného spevu mladých divadelníkov pri gitare.
„Ech, mladosť,“ pomyslí si grafik a spomenie si, že o tom čítal v odbornej literatúre Slovenského pedagogického nakladateľstva. Mladí ľudia, špiritizuje, sú hluční a veľmi rýchlo sa pohybujú, videl v bufete.
Pripadá mu, že to bolo už veľmi dávno, čo bol on sám mladý a aj to na to neveľmi rád spomína. Priveľa úzkostí a mindrákov a banálnych problémov, prežívaných až príliš intenzívne. Dobre je tak, ako je.
Tlačiareň medzičasom slimačím tempom odborára vypľuje posledný list. Štyri hodiny, vonku svitá. Grafik vezme kôpku, preplieska ju hranami po stole, položí úhľadne na ostatné listy denníka. Pohľadom preletí kanceláriu, spokojne sa zadíva na svoj fotoaparát, nežne zaklapne počítač, zhasne luxusnú laserovú myš, vypne svetlo, zamkne. On sa nemusí trepať cez horné poschodie, slastne si drukuje, dostal kľúče od bočného vchodu. Vonku naň čaká auto a hoci býva len tri ulice od divadla, nasúka sa doň, spokojný, že nespraví ani krok nazmar.
Cestou míňa veselý kŕdeľ mladých divadelníkov a divadelníčok. Idú peši, na internát. Pospevujú si dajakú prostonárodnú, radostne spoločensky unavení, sebavedomí, vyrovnaní so sebou, šťastní z výletu do Levoče. Kúsok za nimi ich nasleduje dvojica mladých mužov, ktorí podopierajú tretieho, už veľmi unaveného. Smejú sa kamarátovi, on im vulgárne, ale v dobrom nadáva.
Grafikovi ostane tento pohľad v mysli, aj keď už líha do studenej postele v obrovskej podkrovnej izbe katalógovo zariadeného privátu. Mrví sa dlho, kým zaspí.
Serie ho, že asi bol mladý zle a málo.
Vystúpil som z auta na svojom sídlisku a víta ma zvolanie:
„Ty kokot skurvený!“
Chlapec s hokejkou sa zaháňa po chlapcovi Vietnamcovi.
Vientamský chlapec čosi odpovedá, ale vietnamsky. Podľa intonácie podobnú zdravicu. Hokejku nemá, ale je o hlavu vyšší a za chrbtom mu stojí suita dvoch Vietnamočiek.
„A ty si pojebaný hajzel!“ suverénne premosťuje jazykovú bariéru drobnejší chlapec a hokejkou na Vietnamčeka zašermuje tak rázne, že mi zatrnie.
„Ale no!“ prispejem do debaty.
Pozrú sa na mňa a ja sa ihneď vidím v ich očiach. Zlý ujo. Bude sa starať. Pýtať sa, kto začal a čo by povedali ich rodičia, keby ich počuli, a že či sa nemôžu aj pekne kamarátiť. (A podajte si ruky, užaj, lebo vám uši vytrhám!) A to mi teda zredlo, lebo si ešte celkom dobre pamätám, že toto sú presne tie otázky, na ktoré som ako malý nechcel a nedokázal odpovedať. Lebo sú, vpravde, idiotské, každá po svojom: Kto sa začal, vedia vždy len žalobaby. Rodičia by sa hnevali, čo asi iné? Keďže sa teraz hádajú, tak to asi podobrom v ich silách nebolo, že?
„To čo je s tou hokejkou!“ opáčim napokon. Poberám sa k domu, aby som naznačil, že pre mňa je vec vybavená, ale pomedzi nich, keby náhodou nebola.
Vietnamská výprava sa otočí a kráča preč. Vietnamček sa podchvíľou obracia a vietnamcuje. Chlapček s hokejkou dialóg rozvíja a je v tom veľa kopulácie, defekácie a zoológie. S potešením potmehúda počúvam, že cifruje lepšie, než by som v jeho (čo v jeho, v tomto!) veku dokázal ja. A keďže som sa svojím výstupom kvalifikoval na garanta bezkontaktnej výmeny, vyprevádza ma popri chodníku, až kým vietnamská partia nezahne za roh. Keď zahne, poberie sa naspäť k svojmu domu.
Toľko z mojej strany k problematike pedagogického usmerňovania detí v multikulturálnom urbánnom milieu.
„Zliezate sa sem ako šváby na noc, decká,“ hovorí v dobrom rozmare pani predavačka vo večierke chlapcovi.
„No,“ hovorí chlapec.
„Keď ja nechcem papať polievočku v škôlke, ujo,“ povedalo mi z ničoho nič dievčatko vo výťahu.
„Polievku papaj, je zdravá,“ som povedal ja, ujo.
„Počúvaj uja,“ povedala mamička.
„Pápá,“ povedalo dievčatko, keď vychádzali z výťahu.
Toľko k uplatneniu môjho štúdia pedagogiky v praxi.
Začal som si variť Trnkovú polievku na serveri Soup.io.
Soup je šikovný nápad tímu viedenských programátorov: ide o blog pre extrémne lenivých, ktorý sám zbiera a zverejňuje vašu aktivitu na internete – linky z Delicio.us, šteky z Twittera, rebríčky z Last.fm, ale aj hocijaký RSS kanál, v mojom prípade napríklad všetky články v rubrike Press foto na SME.sk.
Soup ponúka aj možnosť písať články či vkladať obrázky, ale jeho hlavným účelom je microblogging – blogovanie po troškách.
Pre mňa je Soup lákavý najmä tým, že mám bez námahy všetky linky a články pohromade.
Takže až budete chcieť mať prístup ku každému smradu, čo na internete zanechám, ste vítaní: Samuso.soup.io.