Samoser Solutions

Po tom, čo som s veľkou slávou skončil školu a našiel si poriadne zamestnanie, bolo ďalším logickým ťahom, aby som pustil teplú sukňu mamkinu, naposledy sa uhol otcovej dlani tvrdej a s batôžkom povestne guľatým opustil rodnú postať. I tak sa stalo (až na ten guľatý batôžtek, ten nemali ani u Samsonajta). Tu je polročné resumé. (celý oný…)

Milý môj nočníček, už som ťa dlho-predlho neotvoril, ti listy neprefúkol, ťa riadkom nepopísal. Ty, na rozdiel od mojich kamarátov, do mňa nepindáš, že sem furt kukajú a trt makový zase nájdu, ty na mňa vyčítavým pohľadom nehľadíš a mejly mi nevypisuješ. Tebe by hádam bolo jedno, keby som i pol roka na teba kadil. Ešte, že si neni živý, lebo to by som ti vyrobil scénu “ty na mňa úplne kašleš” a potom ti zbalil kufre a žiadal na tebe výpisné.

Enivejs. (celý oný…)

To je taký jeden vtipný vtip. Že:
Ide indián po prérii a čo nevidí? Bizón.
Prizrie sa lepšie a naozaj ho nevidí.

Aj ja som si tak išiel po Námestí SNP a koho nevidím? Juraja Lörinca. Ale ja nie som indián a Juraj nie je bizón, takže sme si mohli potriasť pravicami. Bolo to veľmi milé a vtipné, lebo okrem vzájomného predstavenia sa a uistenia sa, že sa radi spoznávame, nikto z nás nevedel ako v hovore pokračovať ďalej. Bolo ráno a každý z nás šiel do roboty a čo sa tam dá narozprávať.

Takto o tom píše Juraj.

Až by vám toto miesto na mape slovenskej blogosféry chýbalo, tak vedzte, že Juraj je jedným z prvých blogérov na blogoch SME a píše tam podnes. Dostal sa aj do miestneho žargónu v úsloví “mať karmu ako Lörinc”, teda aspoň Karol Sudor tak napísal. Hoci v tematike sme sa zvyčajne míňali, Jurajov blog sa stal stabilnou položkou v mojej RSS čítačke pre tie články, ktoré neboli o matematike, ekonomike a kompozičnom šachu. A mám ho rád aj preto, že je to férový hráč, otvorená hlava a čuovjek cícící.

Teraz sa ide ženiť. Tak mu želám všetko dobré a veľa šťastia.

Tak, a už mám aj na papieri, že som Mgr. (čítaj ako Terezka: “mögr”). V Nitre sú asi najkrajšie promócie, aké som kedy videl. V talároch sú nielen jeho magnificencia, jej spektabilita a ich honorability, ale aj promovaní študenti. Tým pádom sa publikum nerozptyľuje zle padnúcim oblekom, priveľkým výstrihom, či nepeknou postavou a sústredí sa na podstatnejšie veci. A znie nám tam krásny starosloviensky chorál a ešte má Aula UKF aj výbornú akustiku. Svojou troškou som prispel prejavom za študentov, pričom som porušil (nepeknú) tradíciu čítania toho istého prejavu rok, čo rok, len vždy iným študentom, a to tým, ktorý sa naveľa uvolil, že sa obetuje za skupinu. Iniciatívne som sa pani dekanke nahlásil už dobrého štvrť roka dopredu, že prejav si pripravím sám a ako býva mojím zvykom, písať som ho začal až v autobuse do Nitry a dopísal ho asi tri minúty pred slávnostným nástupom. Všetci ho chválili, tak vám ho sem švihnem. (celý oný…)

Pre tých, ktorým nepríde poštou

Bude sranda, u nás sa promuje v batmanovských talároch. Mohol by som pod tým mať aj cepláky a cílko a nikto by sa o tom nedozvedel

A možno budem mať aj príhovor.

Milí moji, tak tá cieľová rovinka, ktorou som sa potácal celý rok, a ktorá sa ukázala ako rovinka vskutku kľukatá, s koncom strácajúcim sa v zakrivení zemegule, má svoju cieľovú čiaru. Minulý pondelok som bol na posledných štátniciach, z estetiky, a na obhajobe diplomky. Všetko dopadlo napokon dobre (t.j. za 2), ale musím to pripísať skôr čistému šťastiu na otázky, než mojej nebotyčnej vzdelanosti. Koľko času som venoval príprave na štátnice, sa ani neodvažujem zverejniť, ale má blízko názvu jedného pravičiarskeho média…

Píšem o tom tak neskoro preto, lebo som hneď zo štátnic utekal do Martina na môj obľúbený festival Scénická žatva, o ktorom som písal pred rokom. Ale o tom potom a aj s fotkami.

Za fotku ďakujem Imrovi. Ja sám som nemal dosť duševných síl, aby som fotil, nervózny som bol ako pes.

Ja viem, strašne je to tu zdochnuté. Čo mám robiť, hnilý som. Po tom, čo som vytriezvel z eufórie, že mám hotovú diplomovku, prepadol ma syndróm absolventa. To jest taký stav duševný, že nadzídzam do Profesie.sk a zmietajú mnou existenciálne otázky čo vlastne chcem vykonať so svojí­m životom. Či chcem robiť v dynamickom kolektíve alebo byť slobodný, či chcem mať množstvo benefitov a možnosť kariérneho rastu alebo radosť z práce. Tenhle způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným.
Na druhej strane som rád, že si vôbec môžem vyberať.

V medzičase sa mi konečne podarilo debutovať v magazíne T-Station. Nie preto, že by mi odolávali, ale preto, že som hnilý. Pre istotu som začal veľmi opatrne — recenziami na filmy vo virtuálnej videopožičovni:

• Keď je lupom 15 eur a prdiaci vankúšik
• Fritéza namiesto dýky

Škoda, že ten systém výpožičiek je tak idiotský, ale i tak oba filmy vrelo odporúčam.

Ešte jedna bezbrehá chvastačka. Veľmi pozorne sledujem Perohryzov blog, lebo len málokomu sa darí vyberať tak podnetné články a pritom v pomerne veľkom množstve. Perohryz je alter ego Tomáša B., ikony doyenne minimálne slovenského blogérstva. Keď som našiel tento spot, musel som ten nával pýchy rozchodiť pri prechádzke po vinohradoch.
(Až mi je blbé povedať ako mi je blbé, že sám ten text za bohvieaký nepovažujem. )

Dovoľte mi, aby som vám ju predstavil: má 85 207 znakov s medzerami. Ak rátame aj poznámky pod čiarou, tak má znakov 91 191. Počítané na normostrany, popísal som 50 strán. Je to najdlhší kus textu, čo kedy vyšiel spod mojich mozoľnatých dlaní.

Prosím: moja diplomová práca o gýči.

Dnes šla do viazačstva. Vybral som pre ňu krásnu tmavotyrkysovú koženku. Písmo bude zlaté. Plánujem aj prebal, ale ten chvíľku počká.

Určite dajte vedieť, čo si o nej myslíte.

Autor vizuálu: Tomáš Vicen

DOPLNENÉ: Nevďak vládne svetom. Dovoľte mi napraviť moje pochybenie: všetkým vám, ktorí ste si našli čas a chuť a napísali mi do diskusie k spotu o gýči, veľmi pekne ďakujem. Pomohli ste mi strovou pre myslidlo a zabrali krásne štyri strany.

Taký mám frmol s diplomovkou, že som sa vám zabudol pochváliť: v utorok som bol v škole (ešte netlieskajte, to nie je ono) a koho nevidím: Hedvigu. Teda vidím. Tak reku, chlape chlape, neondi sa, ic za ňou a povedz jej, že si na jej strane, isto sa poteší. No, trochu som sa ondil, ale nakoniec som za ňou šiel, neobratne sa jej predstavil a povedal jej, že jej verím a že jej držím palce. Veľmi sa potešila, asi to od veľa ľudí nepočuje.

Potom sme sa ešte dlho s kamarátom filozofom v krčme hádali, že kde je pravda a ako do tej kauzy ktorá zo strán prispela. Zmenili sme radšej tému na Husserla, Platóna a Nietzscheho (v tomto poradí) a potom sme sa ešte dlho hádali o pojmoch a ich významoch. Bola to veľmi ťažká debata, lebo Sokratovská irónia je fajn, ale nie keď ju používajú obaja diskutujúci. Potom prišiel ďalší kamarát, tiež filozof, nádejný doktorand, úžasná kapacita. Tak sme sa bavili o babách.

Milí moji, iba to, že toto

je tuto.

Ej, ale som rád!
Ej, ale som rád!