Archív kategorií: Umený aj neumený

O umení, popkultúre, o tom, čo sa mi páči a o tom, čo by som najradąej zakázal.

Možno sa nemáme tak zle

Umený aj neumený

sicko!Videl som dokument Michaela Moorea Sicko. Nech som si doposiaľ myslel čokoľvek veľmi škaredé o slovenskom zdravotníctve, už si to nemyslím. A ak som mal žlče voči tomu systému, ktorý je u nás, veľa z nej ma prešlo. Ja viem, že z hľadiska serióznej a objektívnej dokumentaristiky Michael Moore prepadá, ale mňa si už dávno získal tým, čo dnes v mediálnej sfére ctí čoraz menej ľudí: úctou k človeku iba preto, že je človek; úctou k životu ako takému, bez podmienok.

Film Sicko je o americkom systéme zdravotníctva. Uvádza výpovede ľudí, ktorí vďaka nemu prišli o svojich blízkych preto, lebo americké zdravotné poisťovne, všetky do jednej súkromné spoločnosti, sa snažia maximalizovať zisk — tým, že odpierajú pomoc svojim poistencom, ako aj výpovede tých, ktorí v poisťovniach pracovali a stali sa spoluzodpovednými za ľudské tragédie. Americký systém zdravotnej starostlivosti je porovnávaný s tým, ako to funguje v Kanade, Francúzsku a na Kube. Nie je to pekné pozeranie, ale je rozhodne podnetné. Navyše, v porovnaní s ostatnými Moorovými dokumentmi, tento pristupuje najmenej voľne k faktom, a hoci nedáva priestor druhej strane, dokument ostáva desivým svedectvom o tom, k čomu všetkému môže oprávňovať snaha zvýšiť zisk spoločnosti.

Celkom slušná slovenská reflexia je na Filmklube.

Ak ste to ešte nevideli, pozrite si to. Nie, že by som k čomukoľvek nabádal, ale torrentových seedov je habadej a ak to chcete mať legálne, DVD na internete stojí cca 20 dolárov, čo je pri dnešnom kurze pomaly za facku. A ako som čilek zistil, hrajú to čilek aj v našich kinách.

Ak ste to už videli, povedzte mi prosím, čo si o tom myslíte.

Obrázok: Wikipedia

Fanúšik in da house

Fotoveci, Umený aj neumený

Tu v dome, basaShooty ma toť v denníčku spomenul ako (prvého) fanúšika kapely Tu v dome. Nebránim sa, teším sa, lebo ich mám naozaj rád. Keď som ich počul prvý raz v klube Hlava XXII, zdalo sa mi, že také dačo som v živote nepočul a veľmi sa mi to páčilo. V Popradskom kulturáku som ich počul druhý raz a skutočne — nič také som ešte v živote nepočul, teda okrem Hlavy XXII. A boli hádam ešte lepší a určite vtipnejší. Pokračovať na Fanúšik in da house →

Fenomén Super Mario

Linkanie, Umený aj neumený

MarioPri potulkách po YouTube som narazil na zvláštny fenomén: niekoľko desiatok, ak nie stoviek ľudí interpretuje na rôzne nástroje melódiu z hry Super Mario Bros., od domácich muzikantov až po komorné orchestre, od výborných prevedení po podpriemerné. Pre naše kultúrne prostredie je táto aktivita nepochopiteľná — z dvoch príčin. Prvou je, že nás vďaka komunistickému režimu vo veľkej miere obišlo nadšenie okolo hernej konzoly Nintendo, druhou je kontinentálny prístup ku kultúrnym statkom, ktorý ešte stále vníma hranicu medzi „vysokým“ a „nízkym“ umením. Nemôžem povedať, že by ma mrzela ktorákoľvek z týchto dvoch skutočností, ale zaujalo ma, že Super Mario je tak výraznou reáliou americkej kultúry. Pokračovať na Fenomén Super Mario →

Tramtarará!

Nočníček, Umený aj neumený

Gýč by Tomáš VicenDovoľte mi, aby som vám ju predstavil: má 85 207 znakov s medzerami. Ak rátame aj poznámky pod čiarou, tak má znakov 91 191. Počítané na normostrany, popísal som 50 strán. Je to najdlhší kus textu, čo kedy vyšiel spod mojich mozoľnatých dlaní.

Prosím: moja diplomová práca o gýči.

Dnes šla do viazačstva. Vybral som pre ňu krásnu tmavotyrkysovú koženku. Písmo bude zlaté. Plánujem aj prebal, ale ten chvíľku počká.

Určite dajte vedieť, čo si o nej myslíte.

Autor vizuálu: Tomáš Vicen

DOPLNENÉ: Nevďak vládne svetom. Dovoľte mi napraviť moje pochybenie: všetkým vám, ktorí ste si našli čas a chuť a napísali mi do diskusie k spotu o gýči, veľmi pekne ďakujem. Pomohli ste mi strovou pre myslidlo a zabrali krásne štyri strany.

Čo je pre vás gýč?

Umený aj neumený

Milí moji,

kade chodím, tade sa s vyprávam s ľuďáma. Neviem prečo, asi mi to robí dobre. Enivejs. Vždy, keď zahlásim, o čom píšem diplomovku, t.j. o gýči, každý mi povie, že to je hrozne ťažká téma, lebo že gýč je pre každého niečo iné. Tak som si múdro povedal, že: „Veď hej.“

Obraciam sa teda na vás, milí moji čitatelia, s otázkou, čo je pre vás gýč — konkrétne i všeobecne, najviac mi ale pomôžu konkrétne príklady.

Nešetrite prosím slovami a nešetrite nikoho, ani keby išlo o nejaký národný poklad či predmet ortodoxného uctievania.

Ďakujem za váš čas i ochotu. Pokračovať na Čo je pre vás gýč? →

Kultúra.SME.sk nie je veľmi o kultúre

Ebénci!, Umený aj neumený

Pred niekoľkými dňami som začal odoberať RSS kanál kultúrnej rubriky portálu SME. Naivne som sa domnieval, že ak sa raz niečo volá „kultúra“, bude to naozaj o kultúre (v užšom význame tohto slova), t.j. o umení a populárnej tvorbe. Tu je zoznam titulkov článkov, ktoré sa mi objavili v čítačke do 18.00, čo je čas, kedy píšem tento spot: Pokračovať na Kultúra.SME.sk nie je veľmi o kultúre →

A teraz niečo úplne iné

Linkanie, Umený aj neumený

Monty PythonsMonty Pythons: kultová a legendárna šestica britských komikov s cynickým absurdným humorom, ktorý má hĺbku. Kto je vybavený zmyslom pre nezmysel a aspoň trochu sa orientuje v angloamerických reáliách, načisto im prepadne.

Tak, ako i ja. Dlho som narážal v diele Terryho Pratchetta na odvolávky na toto zoskupenie, až som sa ako stredoškolák dostal do kina na Život Briana. Nikdy predtým a nikdy potom som nezažil to, čo vtedy — cez film som sa prerehotal, prehýkal, preslzil, a nechýbalo veľa a bol by som sa aj docikal (a to hovorím vážne, cvrklo mi). A keby len to; zásadným spôsobom sa mi potvrdili všetky podozrenia, čo som prechovával voči cirkvám, a získal som nový spôsob, akým sa pozerať na svet. Odvtedy je mi Always Look on the Bright Side of Life pomaly životným krédom.

V tomto spote sa nechcem zaoberať encyklopedickými informáciami o Monty Pythons, tie si môžete prečítať na Wikipedii. Chcem sa skôr venovať tomu, ako definovať, opísať poetiku Monty Pythons, ako aj to, čo ich robí tak výnimočnými. Zatiaľ som sa dopracoval k týmto pár postrehom: Pokračovať na A teraz niečo úplne iné →

Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice

Literárny nočníček

Peter HolkaJedným z nešťastí nášho národa je, že vie trt o tom, čo sa v našej kultúre deje a potom ostáva v mylnej predstave, že u nás zdochol pes. Je jedno, či za to môže nízky záujem médií a teda nízka informovanosť ľudí, alebo nízky záujem ľudí samotných. Priznám sa, že i ja som dlho zotrvával v strednou a základnou školou vypestovanom omyle, že nemáme dobrých spisovateľov, iba samé suchopárne Timravy, Tajovských a podobné maturitné utrpenie, dlho nič, a potom famózny Pišťanek a s ohľadom na hodnotu diskutabilní Hvorecký a Matkin. Pravda je však taká, že ono sa u nás píše dobre, to len my o tom vieme figu borovú.

Takýto objav som učinil prednedávnom, keď som mamine uchytil rozčítanú knižku od Petra Holku, ktorá sa volá Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice. Názov nie je bohvieako lákavý a obálka knihy je odpudivá tak, ako býva v Slovenskom spisovateľovi už dlhoročnou tradíciou. To je ale asi tak všetko, čo môžem knižke vyčítať. Pokračovať na Peter Holka: Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice →

Ivan Kraus: Medová léta

Literárny nočníček

obálka Milí priatelia, rozhodol som sa vás oblažiť novou rubrikou, a to Literárnym nočníčkom. Budem vám sem písať o tom, čo som čítal, a páčilo sa mi to, lebo sa mi zdá, že o pekné veci sa treba podeliť, ale aj o tom, čo sa mi nepáčilo, aby ste sa takej knižke mohli vyhnúť oblúkom. Pome na to, lebo ešte sám neviem, čo mi z toho vyjde.

Mal som na úvod nachystanú velice fajnovú vetu, že „Knižka Medová léta Ivana Krausa je autobiografickým príbehom mladistvej lásky na pozadí päťdesiatych rokov minulého storočia.“, ale neplašte sa, rozmyslel som si to. Písať o knižke tak krehkej a jemnej takými zložitými a studenými slovami by bola škoda, nehodia sa k nej. Lebo Medová léta sú o tom, ako sa mladý klučina, zaľúbený do spolužiačky, snaží o jej lásku. Pokračovať na Ivan Kraus: Medová léta →