Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Asi ste už počuli o tom, že na divokom západe Google vypustil do ulíc autá, ktoré sa šoférujú samé. Bolo to pred troma rokmi a teraz prišli s výsledkami výskumu – robotické autá sú lepší šoféri ako skúsení a profesionálni vodiči. Jazdia plynulejšie, viac šanujú auto aj palivo a rýchlejšie sa rozhodujú v kolíznej situácii.

Viem s istotou povedať, ako to vezmú tí z vás, ktorí máte vodičský preukaz. Nepoteší vás to. Ani mňa to nepotešilo. Vodičák mám od dvadsiatky, ale šoférovať inak ako splašený idiot som sa naučil, až keď som začal voziť svoje dieťa. A teraz voľajakí vedátori prišli na to, že ma za tým volantom ani nie je treba.

Tak toto si ujasnime, milá veda. Ja uznávam, že je super, čo robíš pre ľudstvo, ale odtiaľ potiaľ. Ja náhodou šoférujem ako malý boh, to tí ostatní jazdia ako prasce!

No, vzhľadom na to, že tú predošlú vetu si hovoria asi všetci šoféri, sú robotické autá rozumný nápad. Ale práve preto, že všetci s vodičákom tak urputne lipneme na tom, aby sme volantom vrteli sami, sa robotických áut tak skoro báť nemusíme. Budú to až naše deti a pradeti, komu sa bude zdať šoférovanie ťažké, stresujúce a nebezpečné. Zadovážia si auto, čo jazdí samé, stačí mu len naťukať, kam má odviezť posádku.

Už to vidím, ako sedím v takom aute – a nemôžem sa na to pozerať. Budem na zadnom sedadle stískať brzdu a pridávať plyn a potichu šedivieť. Moje deti či pradeti si budú za jazdy čítať knižku, pozerať fejsbúky a vybavovať telefonáty. Moja zručnosť v šoférovaní sa im bude zdať taká stará a zbytočná, ako mne dnes písanie na písacom stroji cez tri pauzáky či schopnosť obsluhovať cyklostyl.

Ale na to si už budem musieť zvyknúť. Mám po tridsiatke a to, ako rozumiem dnešným technológiám, je výhoda iba dočasná. Prídu nové trendy a mne sa budú zdať neprirodzené a hlúpe, ako mojim rodičom sociálne siete. Ony pritom nebudú nijako horšie, ako to, v čom žijem dnes, to len mne ujde vlak, na ktorý sa mi nechcelo naskočiť.

Keď vidím, ako moja trojročná dcéra odomkne dotykový telefón a spustí si hru, viem, že som to už prehral. O dvadsať rokov bude ona pozerať web na okuliaroch a prijímať telefonáty cez hodinky. Bude sa s počítačmi rozprávať a miesto myši alebo prsta jej bude stačiť pohľad. Ja už si techniku tak blízko k telu nikdy nepustím a dcéru bude šokovať, že sem-tam so ženou dobrovoľne odídeme niekam, kde nie je internet.

Ostáva dúfať, že jej generácia naloží s tým technickým a informačným potenciálom lepšie ako tá naša. Asi sa nikdy nezbavíme mastičkárov so zaručenými liekmi na rakovinu a mysliteľov, ktorí za náhodami vidia sprisahanie, ale odovzdať v mene bezpečnosti autá strojom, by nebol zlý začiatok.