Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.
Písali sa divoké deväťdesiate roky, druhá polovica. Boli to ešte časy temného pasienkovského Mečiarizmu, ale veľkému muftímu už prestávali veriť všetci okrem babičiek.
Mal som dlhé vlasy s občasným dredom a počúval som divokú gitarovú muziku – Nirvanu, Green Day či Zónu A – a len potajme Stinga. Nosil som zvonové menčestrové nohavice po kamarátovi, menčestrové sako po ujovi a deravé tričko. To nebolo po nikom, to bolo moje; a párkrát som ho musel vyťahovať zo smetného koša, lebo mamino pochopenie pre túto módu sa končilo presne pri dierach.
Tejto subkultúre sa hovorilo nezávisláci. Okrem nich sme rozoznávali ešte metlákov, pankáčov, skejťákov, hardkorákov, diskošákov a nevyhranených slušákov. S metlákmi, pankáčmi a skejťákmi sme sa často v mieri schádzali na koncertoch, ostatní si šli svoje.
Jediný, komu bolo treba vyhýbať sa, boli náckovia. V Bratislave boli vyhlásené miesta, kam bolo neradno zájsť s dlhými vlasmi alebo čírom – napríklad krčma u Eda, stanica Mlynské Nivy a prakticky celá Petržalka. Pre chlapcov s holými hlavami sme boli feťáci a zaslúžili sme si bitku. Keď sa dalo, nechodili sme tam.
Ibaže v DK Lúky a v Zrkadláči bývali dobré koncerty. A skíni si nás prišli počkať k vchodu. Občas si prišli udrieť aj k Propeleru na nábrežie Dunaja.
Nebola to obyčajná dedinská fackovačka, títo mládenci zvykli mať boxery a na topánkach okované špice. Moji kamaráti končievali prinajlepšom len dokopaní na zemi, ale niekoľkým z nich v nemocnici museli drôtovať sánku a zašívať hlavu.
Nebolo treba fetovať, stačilo mať dlhé vlasy alebo výstredné oblečenie. Niekedy ani to. Náckom nešlo o boj s drogami, boli to zakomplexovaní chudáci, ktorí si chceli udrieť viacerí do jedného.
Volať políciu nemalo význam, prišli by takí istí hajzli, akurát v uniformách. Kolovali historky o tom, že pri výsluchu priložili ruku k dielu aj oni – obuškom cez telefónny zoznam alebo privierali ruky do šuplíkov.
Skíni z ulíc postupne vymizli, či už vďaka bitkám od Antifa alebo polícii, ktorá sa za Dzurindu značne skultivovala. Stali sa z nich futbaloví fanúšikovia a pánboh zaplať aspoň za to, že už rozkopávali len štadióny.
Kurt Vonnegut napísal, že naozajstná hrôza je, keď sa jedno ráno zobudíte a zistíte, že krajine vládnu vaši spolužiaci zo strednej školy. Ja som v nedeľu ráno zistil, že v banskobystrickom kraji si zvolili župana z toho textilu, ktorý ma celú strednú školu nenávidel iba za to, že som mal dlhé vlasy.
Je toto naozajstná hrôza? Ešte nie. Ešte je nádej, že sa Fico spamätá a bude reagovať ako štátnik, a nie ako malý chlapec, ktorému sa nechce vyniesť smeti.
Ešte je nádej, že sa zmátoží opozícia a namiesto pomeriavania svojich scvrknutých mocenských údov začne vystupovať ako partia, ktorá sa vie dohodnúť na dobrom nápade.
Ešte je nádej, že tie médiá, ktoré obvykle vyhľadávajú extrémy a senzácie, začnú pracovať na tom, aby boli ich diváci o kúsok múdrejší a menej frustrovaní.
Lebo potom je aj nádej, že v nejakých dôležitejších voľbách budú ľudia miesto vztýčených pästí vyberať múdre hlavy.
Naozajstná hrôza to bude, ak na túto nádej nie je dôvod.