Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.
O dva dni bude dvadsiate štvrté výročie od vypuknutia Nežnej revolúcie. Dvadsaťštyri rokov je z hľadiska histórie máličko, ale z hľadiska ľudského života ukrutne veľa. K volebným urnám dnes chodia ľudia, ktorí celý svoj život prežili v demokracii a slobode. To znamená, že o bývalom režime vedia len z počutia a aj to sa im zle chápe. Obzvlášť, keď majú doma rodičov a starých rodičov, čo na komunizmus spomínajú v dobrom. To sa dá pochopiť, boli o štvrťstoročie mladší a vtedy aj tráva bola zelenšia. Úlohou ľudí vo verejnom priestore je pripomínať si komunizmus podľa pravdy.
Jožo Banáš minulý týždeň vo fejtóne spomínal, že z komunizmu netreba robiť takého strašiaka, lebo, citujem: „prakticky všetko, čo dnešní privatizérski zlodeji pokradli, vybudovali a postavili práve komunisti či ľudia pod ich vedením.“ Koniec citátu. Dovolím si nesúhlasiť.
Československo pred komunizmom nebolo zelenou lúkou. Čechy boli priemyselnou špičkou Európy a Slovensko azda najrozvinutejšou časťou Uhorska, hoci dominovalo poľnohospodárstvo. Áno, za komunizmu u nás vzniklo množstvo nových podnikov, ale podľa ekonomicky nepríčetných predstáv centrálne plánovaného hospodárstva. Príkladom nech je niklová huta v Seredi.
Áno, divoká Mečiarova privatizácia vytunelovala mnoho podnikov, ktoré by možno prežili podnes, ale možno aj nie. V porovnaní so svetovou konkurenciou sme tu mali technologický skanzen a často mizernú kvalitu výrobkov. Príkladom nech je Jožov opis podniku Chirana Export Piešťany v knihe Zóna nadšenia.
Jožo vo fejtóne spomínal aj úspešného podnikateľa Andreja Babiša, ktorému pred voľbami v Čechách vyrobili neprajníci antikampaň v súvislosti s jeho komunistickou minulosťou. Babiš je výborný príklad. Dnes vlastní firmu, ktorá vznikla ešte za Rakúsko-Uhorska a volala sa Dynamit Nobel. Komunisti ju premenovali na Chemické závody Juraja Dimitrova a spravili z nej druhú najväčšiu fabriku v Bratislave. Po revolúcii z nej ostalo torzo, ktoré sa už nevolá nijak, lebo patrí pod Duslo Šaľa. Bol to tunel alebo triezve ekonomické rozhodnutie?
To, akým spôsobom Babiš nadobudol svoje priemyselné impérium, a akú rolu v tom mohlo zohrať to, že bol s režimom viac ako zadobre, je legitímna a veľmi správna otázka, nech by sa ju bol pýtal aj dedičný gróf von und zu Schwarzenberg. Na Slovensku je podozrivo mnoho rozprávkovo bohatých podnikateľov, ktorí po revolúcii mali kapitál na nákup tých najlukratívnejších podnikov. Kde ho nabrali? Šetrili ho z platu do pančuchy? Ako to, že to uniklo ostražitému štátnemu aparátu? A ako to, že boli takí zabehaní v zahraničnom obchode, keď cestovať na západ mohli len tí najpreverenejší?
Je dobré mať na tieto otázky odpovede, alebo si ich aspoň pripomínať práve teraz, keď mnohé zaslúžilé kádre majú pocit, že už sa na hriechy zabudlo a môžu sa tváriť ako slušní ľudia.