Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Rozkoš z cudzích trapasov

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Cudzie zlyhania nám prinášajú niekoľkonásobnú rozkoš – škodoradosť, fascináciu zmarom a napokon príležitosť poučiť sa a zmúdrieť. Z histórie poznáme nejeden grandiózny trapas, od Babylonskej veže až po výbuch vzducholode Hindenburg.

Aj preto je tak príťažlivý príbeh lode Titanic. Ale nie je to jediná loď, ktorá stroskotala na svojej prvej plavbe. V Štokholme majú veľké múzeum postavené len kvôli jednej lodi. Volá sa Vasa a jej príbeh je ešte smutnejší – alebo zábavnejší, ak chcete – ako príbeh Titanicu.

V prvej polovici 16. storočia zažívali Švédi zlaté časy. Pri moci bol vtedy Gustavus Adolphus z dynastie Vasovcov. Prebiehala Tridsaťročná vojna a Gustavus Adolphus usúdil, že jeho vojenské námorníctvo potrebuje nové lode. Objednal ich päť a prvá mala byť Vasa. Na jej výzbroji a výzdobe sa nič nešanovalo. Merala 69 metrov, mala dve delové paluby so 64 delami a zmestilo sa na ňu 300 vojakov. Výzdoba – približne 500 drevených sôch a sošiek, ktoré oslavovali kráľa a jeho vojenský um. Pracovalo na nej približne 400 ľudí.

Titanic sa plavil tri dni a prekonal vzdialenosť vyše 2 000 kilometrov. Plachetnica Vasa vyplávala 10. augusta roku 1628 a potopila sa 10. augusta roku 1628. Odplavila plných 1 300 metrov a potopila sa len 120 metrov od brehu.

Kým skazu Titanicu privodil jeden veľmi konkrétny ľadovec a jedno zlé rozhodnutie, loď Vasa doslova prekotil prvý silnejší vietor.

Pardon, druhý silnejší vietor. Ten prvý ustála tak, že stiahla plachty. Druhý nápor vetra ju naklonil tak, že sa cez delové otvory do trupu vliala voda a hotovo, bolo po plavbe. Aby sa pridala urážka k porážke, z brehu celé divadlo sledovali tisícky divákov, vrátane pozvanej honorácie a diplomatov.

Nasledovalo vyšetrovanie, kapitána zatkli, vypočúvali konštruktéra aj posádku. Napokon všetkých prepustili a nikoho neodsúdili. Na vine bol totiž hlavný konštruktér, toho času šťastne rok po smrti, a sám kráľ Gustavus Adolphus. Jeho veličenstvo vprostred príprav zmenilo rozmery lode a nikto sa mu neodvážil povedať, že je to idiotský nápad; a tak nedočkavo vypisovalo listy, kedy to už bude hotové.

A tak záver vyšetrovania, prečo sa potopila taká drahá loď, znel, citujem: „Len Boh vie.“ To by nám mohlo byť povedomé.

Čo si teda z tohto cudzieho trapasu môžeme odniesť my? Napríklad poučenie, že kedykoľvek sa vyšetrovanie blamáže končí krčením ramien, na vine bude niekto pri moci. Škoda len, že my sa už nemôžeme vyhovárať na absolutizmus.

 

pošli na vybrali.sme.sk Hybaj s tým na vybrali.sme.sk

 

Komentáre sa píšu tu: