Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Vianoce, posledná bašta detstva

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Vianoce pre mňa boli posledná bašta detstva. Už som mal dobre cez dvadsať a stále som ich prežíval ako malý. Ale teraz som rodič a tým pádom už musím byť dospelý aj dvadsiateho štvrtého. Nič netrvá večne a bolo to pekné, kým to trvalo. Podnes na to rád spomínam.

Už len to doobedie. Rodičia na seba podchvíľou zvyšovali hlas pri posledných prípravách a ja som sa snažil spojiť tri činnosti – obšmietať sa okolo stromčeka, keby náhodou prišiel Ježiško, uchmatnúť si niečo zo sladkostí na stromčeku a zároveň nebyť videný, aby som nedostal úlohu. Vďaka siedmemu zmyslu matiek som bol videný akurát pri rozbaľovaní salónky a dostal som vynadané, ako aj úlohu.

Obed bol pôstny. Bývalo mi pri ňom smutno. V chladničke som dobre videl šunku a údené mäso, ale na stole bývala len polievka z vyvarenej kaprej hlavy a chvosta. Zavítalo medzi nás rozprávanie o zlatom prasiatku.

Zlaté prasa som úprimne nenávidel. Postil som sa ako sprostý a ono aj tak nikdy neprišlo. Vysvetľoval som si ho hypotézou, že z hladu máva človek vidiny. Mne sa však moje lačné mžitky pred očami na prasa nikdy nescelili.

Hoci neznášam floskulu, že sa niečo nieslo v niečoho znamení, musím povedať, že poobedie sa nieslo v znamení logistických výziev. Totiž, čo pamätám, furt sme niečo niekam nosili.

Bolo treba zájsť k jednej babičke a od nej ponosiť hrniec s kapustnicou, misu so šalátom, tácňu so zákuskami, druhú tácňu so zákuskami, tácničku s trubičkami a obvykle aj tašku s darčekmi, čo bol moment, ktorý mi nasadil chrobáka do hlavy ohľadom celého Ježiškovania, ale nehovoril som nič, lebo by mi povedali: „Dávaj pozor, nech to neroztlčieš.“

Tento náklad sme naložili aj s babičkou do auta a tým znamením výzvy bolo odviezť po okraj naplnený hrniec s kapustnicou bez toho, aby sa vyčaprtal, starou Škodovkou 100, ktorej bolo jedno, že sú Vianoce, z kopcovitých Kramárov ku nám domov, a to po Račianskej, kde vtedy ešte nebol asfalt, ale mačacie hlavy.

Naše auto smrdelo po kapuste celý január.

Schádzali sa u nás dve babičky a jeden krstný otec. V tom čase neboli nielenže mobily, ale ani pevná linka v každej domácnosti. S dospelým rozumom podnes deň netuším, ako sa takéto náročné podujatie dalo zorganizovať.

Napokon sa ale zišli všetci okolo všetkého dobrého a prišla vzácna chvíľa v roku, kedy som mohol jesť, čo som videl a koľko som vládal. Čakanie sa vyplatilo. Bolo to krásne.

Krásne bolo, samozrejme, to, že sme boli takto spolu, v slávnostnej nálade a ešte všetci živí, ale pre mňa boli vtedy prioritou darčeky a banány. Až keď sa krstný otec oženil a Vianoce trávil so svojou rodinou a babičke sa začalo kaziť zdravie, začal som si, decko nevďačné, vážiť, aké zázračné to bývalo. A to je, koniec koncov, pravý význam tohto sviatku – pospomínať a poďakovať sa za peknú chvíľu, kým trvá. Všetko dobré vám prajem.

pošli na vybrali.sme.sk Hybaj s tým na vybrali.sme.sk

 

Komentáre sa píšu tu: