Samoser Solutions

Člen skupiny IMHO Consulting

Vianoce, posledná bašta detstva

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Vianoce pre mňa boli posledná bašta detstva. Už som mal dobre cez dvadsať a stále som ich prežíval ako malý. Ale teraz som rodič a tým pádom už musím byť dospelý aj dvadsiateho štvrtého. Nič netrvá večne a bolo to pekné, kým to trvalo. Podnes na to rád spomínam.

Už len to doobedie. Rodičia na seba podchvíľou zvyšovali hlas pri posledných prípravách a ja som sa snažil spojiť tri činnosti – obšmietať sa okolo stromčeka, keby náhodou prišiel Ježiško, uchmatnúť si niečo zo sladkostí na stromčeku a zároveň nebyť videný, aby som nedostal úlohu. Vďaka siedmemu zmyslu matiek som bol videný akurát pri rozbaľovaní salónky a dostal som vynadané, ako aj úlohu.

Obed bol pôstny. Bývalo mi pri ňom smutno. V chladničke som dobre videl šunku a údené mäso, ale na stole bývala len polievka z vyvarenej kaprej hlavy a chvosta. Zavítalo medzi nás rozprávanie o zlatom prasiatku.

Zlaté prasa som úprimne nenávidel. Postil som sa ako sprostý a ono aj tak nikdy neprišlo. Vysvetľoval som si ho hypotézou, že z hladu máva človek vidiny. Mne sa však moje lačné mžitky pred očami na prasa nikdy nescelili.

Hoci neznášam floskulu, že sa niečo nieslo v niečoho znamení, musím povedať, že poobedie sa nieslo v znamení logistických výziev. Totiž, čo pamätám, furt sme niečo niekam nosili.

Bolo treba zájsť k jednej babičke a od nej ponosiť hrniec s kapustnicou, misu so šalátom, tácňu so zákuskami, druhú tácňu so zákuskami, tácničku s trubičkami a obvykle aj tašku s darčekmi, čo bol moment, ktorý mi nasadil chrobáka do hlavy ohľadom celého Ježiškovania, ale nehovoril som nič, lebo by mi povedali: „Dávaj pozor, nech to neroztlčieš.“

Tento náklad sme naložili aj s babičkou do auta a tým znamením výzvy bolo odviezť po okraj naplnený hrniec s kapustnicou bez toho, aby sa vyčaprtal, starou Škodovkou 100, ktorej bolo jedno, že sú Vianoce, z kopcovitých Kramárov ku nám domov, a to po Račianskej, kde vtedy ešte nebol asfalt, ale mačacie hlavy.

Naše auto smrdelo po kapuste celý január.

Schádzali sa u nás dve babičky a jeden krstný otec. V tom čase neboli nielenže mobily, ale ani pevná linka v každej domácnosti. S dospelým rozumom podnes deň netuším, ako sa takéto náročné podujatie dalo zorganizovať.

Napokon sa ale zišli všetci okolo všetkého dobrého a prišla vzácna chvíľa v roku, kedy som mohol jesť, čo som videl a koľko som vládal. Čakanie sa vyplatilo. Bolo to krásne.

Krásne bolo, samozrejme, to, že sme boli takto spolu, v slávnostnej nálade a ešte všetci živí, ale pre mňa boli vtedy prioritou darčeky a banány. Až keď sa krstný otec oženil a Vianoce trávil so svojou rodinou a babičke sa začalo kaziť zdravie, začal som si, decko nevďačné, vážiť, aké zázračné to bývalo. A to je, koniec koncov, pravý význam tohto sviatku – pospomínať a poďakovať sa za peknú chvíľu, kým trvá. Všetko dobré vám prajem.

Mamľas a či hrdina?

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Slovenská republika je stará 21 rokov. To nie je veľa. Na druhej strane, už nie je v plienkach, má za sebou obdobie vzdoru, chvíľu sa flákala so zlou partiou, ale pre túto chvíľu je – na svoj vek – pomerne vydarená. Už je konečne samostatná a úprimne sa snaží starať sama o seba.

Držme tomu palce, lebo dvadsiatničky nebývajú najrozvážnejšie. Mohla by sa nám trebárs zapliesť s manipulatívnym fešákom, ktorý si s ňou bude robiť, čo chce. S chrapúňom, ktorý ju bude považovať za svoj majetok a nebude ju púšťať medzi ľudí. To je pre mladé dievča možno cenná skúsenosť – ak sa z takého vzťahu napokon vyhrabe – ale pre jej okolie to býva veľké utrpenie.

Ale o čom vlastne chcem rozprávať?

Aha, Róbert Fico.

Róbert Fico je muž s obrovskou húževnatosťou, rozhodnutý vziať svoje talenty a dostať sa s nimi tak ďaleko, ako to len ide. A aké to sú talenty! Má bystrú hlavu, dar reči, príjemný hlas a dôveryhodné vystupovanie.

Róbert Fico je muž, ktorý sa za 22 rokov prepracoval z poslaneckého kresla za SDĽ na predsedu vlády jednej strany, a to vlastnej.

Róbert Fico je teda muž veľkého nadania a veľkej cieľavedomosti, korunovaný najväčšou mocou v histórii tohto štátu.

Keď naša republika bude o ďalších 20 rokov spomínať na svoje mladé letá, ktovie, ako bude spomínať na obdobie s týmto fešákom. Očaril ju ako nikto iný pred ním. Mohol všetko.

Bude to spomienka na starostlivého partnera, ktorý jej stál pevne po boku a pomáhal jej riešiť problémy rozumne a do budúcnosti? Muž, za ktorým každá vďačne slzku dojatia v oku zatlačí?

Alebo to bude trpká spomienka na impotentného majetníckeho mamľasa, ktorý ju chcel iba ovládať a využívať, nasťahoval k nej pažravých príbuzných a keď ošpatnela a schudobnela, zmizol so striebrom po babičke?

Nuž, milý fešák, ak máte v rezerve ešte nejaké pekné a rozumné prekvapenia, mali by ste ich dievke friško ukázať. Zatiaľ to vyzerá na to druhé.

Rozkoš z cudzích trapasov

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Cudzie zlyhania nám prinášajú niekoľkonásobnú rozkoš – škodoradosť, fascináciu zmarom a napokon príležitosť poučiť sa a zmúdrieť. Z histórie poznáme nejeden grandiózny trapas, od Babylonskej veže až po výbuch vzducholode Hindenburg.

Aj preto je tak príťažlivý príbeh lode Titanic. Ale nie je to jediná loď, ktorá stroskotala na svojej prvej plavbe. V Štokholme majú veľké múzeum postavené len kvôli jednej lodi. Volá sa Vasa a jej príbeh je ešte smutnejší – alebo zábavnejší, ak chcete – ako príbeh Titanicu.

V prvej polovici 16. storočia zažívali Švédi zlaté časy. Pri moci bol vtedy Gustavus Adolphus z dynastie Vasovcov. Prebiehala Tridsaťročná vojna a Gustavus Adolphus usúdil, že jeho vojenské námorníctvo potrebuje nové lode. Objednal ich päť a prvá mala byť Vasa. Na jej výzbroji a výzdobe sa nič nešanovalo. Merala 69 metrov, mala dve delové paluby so 64 delami a zmestilo sa na ňu 300 vojakov. Výzdoba – približne 500 drevených sôch a sošiek, ktoré oslavovali kráľa a jeho vojenský um. Pracovalo na nej približne 400 ľudí.

Titanic sa plavil tri dni a prekonal vzdialenosť vyše 2 000 kilometrov. Plachetnica Vasa vyplávala 10. augusta roku 1628 a potopila sa 10. augusta roku 1628. Odplavila plných 1 300 metrov a potopila sa len 120 metrov od brehu.

Kým skazu Titanicu privodil jeden veľmi konkrétny ľadovec a jedno zlé rozhodnutie, loď Vasa doslova prekotil prvý silnejší vietor.

Pardon, druhý silnejší vietor. Ten prvý ustála tak, že stiahla plachty. Druhý nápor vetra ju naklonil tak, že sa cez delové otvory do trupu vliala voda a hotovo, bolo po plavbe. Aby sa pridala urážka k porážke, z brehu celé divadlo sledovali tisícky divákov, vrátane pozvanej honorácie a diplomatov.

Nasledovalo vyšetrovanie, kapitána zatkli, vypočúvali konštruktéra aj posádku. Napokon všetkých prepustili a nikoho neodsúdili. Na vine bol totiž hlavný konštruktér, toho času šťastne rok po smrti, a sám kráľ Gustavus Adolphus. Jeho veličenstvo vprostred príprav zmenilo rozmery lode a nikto sa mu neodvážil povedať, že je to idiotský nápad; a tak nedočkavo vypisovalo listy, kedy to už bude hotové.

A tak záver vyšetrovania, prečo sa potopila taká drahá loď, znel, citujem: „Len Boh vie.“ To by nám mohlo byť povedomé.

Čo si teda z tohto cudzieho trapasu môžeme odniesť my? Napríklad poučenie, že kedykoľvek sa vyšetrovanie blamáže končí krčením ramien, na vine bude niekto pri moci. Škoda len, že my sa už nemôžeme vyhovárať na absolutizmus.

 

Nič si späť neberte, nikto vám nič nedáva

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Revolučné heslo hŕstok protestujúcich „Berieme si späť svoju krajinu!“ už vošlo do ľudovej slovesnosti ako symbol pomýlenej, anekdotickej občianskej angažovanosti. Dúfam, že tento fejtón počúvajú aj účastníci týchto protestov, lebo im budem venovať nasledujúce riadky.

Som presvedčený o tom, že je medzi vami množstvo ľudí, ktorí chcú nášmu štátu úprimne pomôcť. Mohli by ste sedieť doma na zadku a nerobiť nič. Vám na krajine záleží tak, že idete do ulíc. Vďaka za to.

Len je otázka, či vašu pomoc chcú občania tohto štátu? Už nežijeme v časoch, kedy bolo možné bachnúť si z Aurory a vtrhnúť do Zimného paláca. Cára si občania nevybrali, ale Fica áno. Vybrali si podľa všetkého blbo, ale vybrali. Rešpektujte to a skúste ich presvedčiť, že vy ste lepší.

Ako na to? No, nebuďte takí nenásytní.

Máte schopnosti na riadenie štátu, rezortu, úradu? Ministrovanie nie je žiadna švanda. Minister rokuje, podpisuje a reprezentuje. To, aby vedel, na ktoré stretnutie má význam ísť a ktoré lajstro podpísať, musí mať tím ľudí, ktorým môže delegovať úlohy a na ktorých úsudok sa môže spoľahnúť. Máte takýto tím? Ak nie, je ešte skoro pomýšľať na ministrovanie, tobôž premiérovanie.

Viete vôbec presvedčiť ľudí o svojom riešení a spraviť v mene dobrej veci kompromis? Vyskúšajte si to ako správca vašej bytovej jednotky. Stretnete sa s ľuďmi, ktorí neponúkajú konštruktívne riešenia a dokonca ani nerozprávajú k veci. Ak zvládnete svojich susedov, je nádej, že zvládnete aj voličov a straníkov.

Ďalší level je miestne zastupiteľstvo. Vaše šance na poslanca nie sú vôbec malé – stačí vám pár stoviek hlasov. Netreba veľký rozpočet, stačí dobrý program a nápad ako osloviť voličov. Ako miestny poslanec si vyskúšate, či je vo vašich silách nezaspať počas zasadania, kde znejú monotónne omáčky a pomedzi to dôležité paragrafy. Ak paragrafom nerozumiete, naučte sa to, alebo si na to niekoho nájdite. Politika sú nielen dobré nápady, ale aj ich presná právna forma – telom nápadu v štáte je totiž zákon.

Ďalšou métou je, prirodzene, pozícia starostu. Na dvere vám budú klopať muži s obálkami až igelitkami. Budete sa rozhodovať, či prihráte malú domov alebo urobíte dobre verejnosti. Teraz to znie jednoducho ale s veľkou mocou prichádza veľká chamtivosť. Ak z tohto vyjdete ako-tak víťazne, je čas na veľkú politiku. Tou dobou by ste už mohli mať okolo seba ľudí, z ktorých sa dá vyskladať strana. Neváhajte a založte ju.

Ak budete mať príčetný program, ktorý odráža potreby ľudí, v tomto marazme sú vaše šance nezanedbateľné.

Nečakajte, že hneď vyhráte jackpot ako SaS alebo Matovič. Dobrý výsledok príde možno až v druhých voľbách, ale aspoň sa vaša strana veľa naučí a budete mať čas nabrať odborníkov do think-tanku. A až potom príde čas, kedy si môžete vziať v mene svojich voličov krajinu do parády tak, ako ste im to sľúbili vo vašom programe.

Že je to beh na dlhú trať? No, v živote to chodí ako na záhradke – ak to chcete poctivo, trvá to roky. Ak to chcete všetko a okamžite a hneď, poriadne sa to pohnojí.

Obložený chlebíček je slovenské sushi

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Počas sviatkov je obdobie, kedy sa ľudia navštevujú viac ako obvykle. Všetkého hojno, ale  kapustnice a údeného už majú ľudia vyše krka. Čo teda ponúknuť hosťom? Prichádza na rad nedocenené kulinárske umenie – obložené chlebíčky. Keby som bol študentom potravinárskej školy, spravím si z nich doktorát, takto som len ich bezmedzným milovníkom. Ďakujem aspoň za túto príležitosť vzdať im hold.

Totiž, umne obložený chlebíček je pre našu kultúru to, čo pre Japoncov sushi. Sushi tiež kedysi dávno začínalo ako balenie ryby na cestu. U nás – ale toto nemám doložené  – chlebíček tiež zrejme začínal ako hrubý lepeňák so šmalcom a cibuľou do kapsy na pasienok.

Japonci, bystré hlavy, jedného dňa prestali ryžový obal z ryby odhadzovať a začali špekulovať, ako by sa to dalo vylepšiť. Výsledkom je sushi, nigiri, maki – taký aj onaký, s maslovou rybou, tuniakom, krevetou, aj s avokádom, len s oštiepkom nie je, lebo ho v Japonsku ešte nevynašli.

Mysleli by ste si, že k nám vylepšovanie chlebíčka prišlo od Francúzov s napoleonskými vojskami, ktoré miesto lepeňáka fasovali le chlebíčky. Ale nie. Možno odtiaľ prišli jednohubky, ale vynálezcom chlebíčka v dnešnej podobe – takého na tri hryzy – bol pražský lahôdkar Jan Paukert. Svoje slávne lahôdky založil v roku 1916 a ešte slávnejší Vlasta Burian sa chlebíčkami nadchol tak, že u Paukerta usporadúval chlebíčkové večierky.

My, Slováci, máme vo zvyku zbavovať sa svojich dejín, ak sa diali v inom štáte ako našom vlastnom. Priatelia! V mene chlebíčkov upustime od tejto nerozumnej praxe. S Čechmi nás spájajú dve Československá a treba si vážiť, čo dobrého nám dali. Oni získali bryndzu a korbáčiky; nuž sa nehanbime – chlebíčky sú tiež spoločné.

Spraviť chlebíček je jednoduché, ale to aj sushi. Spraviť dokonalý chlebíček je ešte ťažšie ako sushi. Úprimne, mačkať ryžu so surovou rybou do guľky, to zvládne hocikto. Dcéra mala dva roky a robila to so segedínom.

Ale chlebíček – to je boj s plochou pečiva, na ktorú musí prísť hojnosť oblohy v množstve, ktoré ešte aspoň teoreticky umožňuje stabilný úchop. Zároveň je chlebíček súbojom sviežosti s rozmočením. Nariaseny plátok šunky na maslovom základe dokáže izolovať poréznu veku od rezu rajčinou len určitý čas, potom nasleduje smutný odmäk.

A ďalej chuťové vyváženie: áno, jing klobásky sa snúbi s jangom horčice, ale len plnotučnej, nie kremžskej. Kaviáru smie byť len kôpka a v stretnutí so syrokrémom volá o pomoc. Šalát z falošného kraba musí prísť s citrónom a ratolesťou petržlenu, inak nemá pointu. Veď to poznáte.

Veľkou otázkou je posýpka najemno nastrúhaným syrom. Milujeme ho všetci, ale ruku na srdce, komu sa podarilo ani raz doňho nevydýchnuť, ba čo horšie, ani raz ho nevdýchnuť? Možno veda príde s odpoveďou aj na túto výzvu.

Prajem vám teda veľa zdaru ako pri príprave, tak pri konzumácii. Sviatkom zdar a chlebíčkom zvlášť!

Prečo nedržať Babišovi palce

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

O dva dni bude dvadsiate štvrté výročie od vypuknutia Nežnej revolúcie. Dvadsaťštyri rokov je z hľadiska histórie máličko, ale z hľadiska ľudského života ukrutne veľa. K volebným urnám dnes chodia ľudia, ktorí celý svoj život prežili v demokracii a slobode. To znamená, že o bývalom režime vedia len z počutia a aj to sa im zle chápe. Obzvlášť, keď majú doma rodičov a starých rodičov, čo na komunizmus spomínajú v dobrom. To sa dá pochopiť, boli o štvrťstoročie mladší a vtedy aj tráva bola zelenšia. Úlohou ľudí vo verejnom priestore je pripomínať si komunizmus podľa pravdy.

Jožo Banáš minulý týždeň vo fejtóne spomínal, že z komunizmu netreba robiť takého strašiaka, lebo, citujem: „prakticky všetko, čo dnešní privatizérski zlodeji pokradli, vybudovali a postavili práve komunisti či ľudia pod ich vedením.“ Koniec citátu. Dovolím si nesúhlasiť.

Československo pred komunizmom nebolo zelenou lúkou. Čechy boli priemyselnou špičkou Európy a Slovensko azda najrozvinutejšou časťou Uhorska, hoci dominovalo poľnohospodárstvo. Áno, za komunizmu u nás vzniklo množstvo nových podnikov, ale podľa ekonomicky nepríčetných predstáv centrálne plánovaného hospodárstva. Príkladom nech je niklová huta v Seredi.

Áno, divoká Mečiarova privatizácia vytunelovala mnoho podnikov, ktoré by možno prežili podnes, ale možno aj nie. V porovnaní so svetovou konkurenciou sme tu mali technologický skanzen a často mizernú kvalitu výrobkov. Príkladom nech je Jožov opis podniku Chirana Export Piešťany v knihe Zóna nadšenia.

Jožo vo fejtóne spomínal aj úspešného podnikateľa Andreja Babiša, ktorému pred voľbami v Čechách vyrobili neprajníci antikampaň v súvislosti s jeho komunistickou minulosťou. Babiš je výborný príklad. Dnes vlastní firmu, ktorá vznikla ešte za Rakúsko-Uhorska a volala sa Dynamit Nobel. Komunisti ju premenovali na Chemické závody Juraja Dimitrova a spravili z nej druhú najväčšiu fabriku v Bratislave. Po revolúcii z nej ostalo torzo, ktoré sa už nevolá nijak, lebo patrí pod Duslo Šaľa. Bol to tunel alebo triezve ekonomické rozhodnutie?

To, akým spôsobom Babiš nadobudol svoje priemyselné impérium, a akú rolu v tom mohlo zohrať to, že bol s režimom viac ako zadobre, je legitímna a veľmi správna otázka, nech by sa ju bol pýtal aj dedičný gróf von und zu Schwarzenberg. Na Slovensku je podozrivo mnoho rozprávkovo bohatých podnikateľov, ktorí po revolúcii mali kapitál na nákup tých najlukratívnejších podnikov. Kde ho nabrali? Šetrili ho z platu do pančuchy? Ako to, že to uniklo ostražitému štátnemu aparátu? A ako to, že boli takí zabehaní v zahraničnom obchode, keď cestovať na západ mohli len tí najpreverenejší?

Je dobré mať na tieto otázky odpovede, alebo si ich aspoň pripomínať práve teraz, keď mnohé zaslúžilé kádre majú pocit, že už sa na hriechy zabudlo a môžu sa tváriť ako slušní ľudia.

Lipšicove esemesky

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Zbierka zverejnenej slovesnosti tajných služieb sa nám rozrástla o ďalší príspevok a aj o ďalší žáner. Po reportážnom oku Gorily a zbierke rozhovorov Sasanky je ním údajná ľúbostná korešpondencia pána Lipšica s jednou pani advokátkou.

Musím povedať, že po nahliadnutí do tohto materiálu mnou otriaslo silné pohoršenie. Zo spisu vyplýva, že pán Lipšic používal telefón značky BlackBerry. Uznajte, taký šikovný človek a ondie sa s takou predraženou tehlou s fyzickou klávesnicou a malým displejom? Navyše to má operačný systém, ktorý bol starý, už keď bol nový.

Výrobca sa chváli tým, že komunikácia týchto prístrojov v sieti je extra šifrovaná. Tak to teda bohviečo nebude, keď som si ju prečítal aj ja. Hoci bez obrázkov, čo je škoda; len to nebude vina BlackBerry, ale sebeckých tajných agentov.

Inak, nečudo, že pán Lipšic mámi od dotyčnej obrázky; na tomto prístroji zrejme nie je možné uskutočniť ani videohovor.

Z komunikácie ďalej vyplýva, že dotyčná mnohokrát veľmi netrpezlivo posielala ďalšiu a ďalšiu správu a pán Lipšic neodpovedal. Povedzme si úprimne, ten telefón nie je najrýchlejší a občas veru aj systém zamrzne, baterku treba vyberať.

Viackrát sa pani advokátka odvoláva na svoje príspevky na Facebook a pán Lipšic odpovedá, že ich ešte nevidel. Je možné, že ako minister nemal čas pozerať sociálne siete, ale znalci vedia, že aj keby chcel, na hentom svojom telefóne by mu to zabralo pol hodinu a ešte aj to by ošedivel. Oficiálna aplikácia Facebooku zrejme stojí za milú jarmilu ako na všetkých ostatných systémoch a cez interný prehliadač by sa to nechcelo ani mne.

A ďalej, kto to kedy videl, riešiť si takéto záležitosti cez normálne esemesky, keď tu máme Gtalk, Whatsapp alebo Viber, že? No, máme ako máme. Inštalovať appky na blekberinu sa darí hocikedy až na tretí pokus. Alebo sa nedarí a treba sa s tým zmieriť.

Ale teraz vážne. Prijmime na chvíľu možnosť, že by prepisy neboli podvrh.

Je mi jedno, že si písal v pracovnej dobe. Ministerčina sú zasadania a cesty medzi nimi. Času dosť aj na román.

Je mi jedno, že to bolo na služobnom mobile, lebo predpokladám, že ten paušál, čo sa dáva ministrovi, asi nebude bársjaká sova, delfín, kengura a rozpočet tým neutrpel.

A je mi jedno aj to, že by pán Lipšic mohol mať milostné dobrodružstvo. Keď jej nekupuje za štátne byt a doma mu to prejde, mňa do toho nič.

No a že sa stavia do role kresťansky morálneho človeka? Ako hovorí môj kamarát Lukáš, lepšie sa človeku žije s predstavou, že sú politici pokrytci, ako sa obávať, že sú naozaj takí hňupi.

Mne je iba jedno ľúto – koľko sa to chudák dievča muselo naesemeskovať, aby si mohlo zašantiť s jedným uponáhľaným a zrejme aj riadne vyčerpaným ministrom. Tipujem, že keď už k nej konečne naozaj raz došiel, najedol sa, otvoril si pivo a kým si ona navliekla v budoári čipkované samodržky, zaspal jej na kanape pri predpovedi počasia na TA3.

Jedného dňa aj mne ujde vlak

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Asi ste už počuli o tom, že na divokom západe Google vypustil do ulíc autá, ktoré sa šoférujú samé. Bolo to pred troma rokmi a teraz prišli s výsledkami výskumu – robotické autá sú lepší šoféri ako skúsení a profesionálni vodiči. Jazdia plynulejšie, viac šanujú auto aj palivo a rýchlejšie sa rozhodujú v kolíznej situácii.

Viem s istotou povedať, ako to vezmú tí z vás, ktorí máte vodičský preukaz. Nepoteší vás to. Ani mňa to nepotešilo. Vodičák mám od dvadsiatky, ale šoférovať inak ako splašený idiot som sa naučil, až keď som začal voziť svoje dieťa. A teraz voľajakí vedátori prišli na to, že ma za tým volantom ani nie je treba.

Tak toto si ujasnime, milá veda. Ja uznávam, že je super, čo robíš pre ľudstvo, ale odtiaľ potiaľ. Ja náhodou šoférujem ako malý boh, to tí ostatní jazdia ako prasce!

No, vzhľadom na to, že tú predošlú vetu si hovoria asi všetci šoféri, sú robotické autá rozumný nápad. Ale práve preto, že všetci s vodičákom tak urputne lipneme na tom, aby sme volantom vrteli sami, sa robotických áut tak skoro báť nemusíme. Budú to až naše deti a pradeti, komu sa bude zdať šoférovanie ťažké, stresujúce a nebezpečné. Zadovážia si auto, čo jazdí samé, stačí mu len naťukať, kam má odviezť posádku.

Už to vidím, ako sedím v takom aute – a nemôžem sa na to pozerať. Budem na zadnom sedadle stískať brzdu a pridávať plyn a potichu šedivieť. Moje deti či pradeti si budú za jazdy čítať knižku, pozerať fejsbúky a vybavovať telefonáty. Moja zručnosť v šoférovaní sa im bude zdať taká stará a zbytočná, ako mne dnes písanie na písacom stroji cez tri pauzáky či schopnosť obsluhovať cyklostyl.

Ale na to si už budem musieť zvyknúť. Mám po tridsiatke a to, ako rozumiem dnešným technológiám, je výhoda iba dočasná. Prídu nové trendy a mne sa budú zdať neprirodzené a hlúpe, ako mojim rodičom sociálne siete. Ony pritom nebudú nijako horšie, ako to, v čom žijem dnes, to len mne ujde vlak, na ktorý sa mi nechcelo naskočiť.

Keď vidím, ako moja trojročná dcéra odomkne dotykový telefón a spustí si hru, viem, že som to už prehral. O dvadsať rokov bude ona pozerať web na okuliaroch a prijímať telefonáty cez hodinky. Bude sa s počítačmi rozprávať a miesto myši alebo prsta jej bude stačiť pohľad. Ja už si techniku tak blízko k telu nikdy nepustím a dcéru bude šokovať, že sem-tam so ženou dobrovoľne odídeme niekam, kde nie je internet.

Ostáva dúfať, že jej generácia naloží s tým technickým a informačným potenciálom lepšie ako tá naša. Asi sa nikdy nezbavíme mastičkárov so zaručenými liekmi na rakovinu a mysliteľov, ktorí za náhodami vidia sprisahanie, ale odovzdať v mene bezpečnosti autá strojom, by nebol zlý začiatok.

Marián Kotleba a spomienky na strednú školu

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 3.02.2014

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Písali sa divoké deväťdesiate roky, druhá polovica. Boli to ešte časy temného pasienkovského Mečiarizmu, ale veľkému muftímu už prestávali veriť všetci okrem babičiek.

Mal som dlhé vlasy s občasným dredom a počúval som divokú gitarovú muziku – Nirvanu, Green Day či Zónu A – a len potajme Stinga. Nosil som zvonové menčestrové nohavice po kamarátovi, menčestrové sako po ujovi a deravé tričko. To nebolo po nikom, to bolo moje; a párkrát som ho musel vyťahovať zo smetného koša, lebo mamino pochopenie pre túto módu sa končilo presne pri dierach.

Tejto subkultúre sa hovorilo nezávisláci. Okrem nich sme rozoznávali ešte metlákov, pankáčov, skejťákov, hardkorákov, diskošákov a nevyhranených slušákov. S metlákmi, pankáčmi a skejťákmi sme sa často v mieri schádzali na koncertoch, ostatní si šli svoje.

Jediný, komu bolo treba vyhýbať sa, boli náckovia. V Bratislave boli vyhlásené miesta, kam bolo neradno zájsť s dlhými vlasmi alebo čírom – napríklad krčma u Eda, stanica Mlynské Nivy a prakticky celá Petržalka. Pre chlapcov s holými hlavami sme boli feťáci a zaslúžili sme si bitku. Keď sa dalo, nechodili sme tam.

Ibaže v DK Lúky a v Zrkadláči bývali dobré koncerty. A skíni si nás prišli počkať k vchodu. Občas si prišli udrieť aj k Propeleru na nábrežie Dunaja.

Nebola to obyčajná dedinská fackovačka, títo mládenci zvykli mať boxery a na topánkach okované špice. Moji kamaráti končievali prinajlepšom len dokopaní na zemi, ale niekoľkým z nich v nemocnici museli drôtovať sánku a zašívať hlavu.

Nebolo treba fetovať, stačilo mať dlhé vlasy alebo výstredné oblečenie. Niekedy ani to. Náckom nešlo o boj s drogami, boli to zakomplexovaní chudáci, ktorí si chceli udrieť viacerí do jedného.

Volať políciu nemalo význam, prišli by takí istí hajzli, akurát v uniformách. Kolovali historky o tom, že pri výsluchu priložili ruku k dielu aj oni – obuškom cez telefónny zoznam alebo privierali ruky do šuplíkov.

Skíni z ulíc postupne vymizli, či už vďaka bitkám od Antifa alebo polícii, ktorá sa za Dzurindu značne skultivovala. Stali sa z nich futbaloví fanúšikovia a pánboh zaplať aspoň za to, že už rozkopávali len štadióny.

Kurt Vonnegut napísal, že naozajstná hrôza je, keď sa jedno ráno zobudíte a zistíte, že krajine vládnu vaši spolužiaci zo strednej školy. Ja som v nedeľu ráno zistil, že v banskobystrickom kraji si zvolili župana z toho textilu, ktorý ma celú strednú školu nenávidel iba za to, že som mal dlhé vlasy.

Je toto naozajstná hrôza? Ešte nie. Ešte je nádej, že sa Fico spamätá a bude reagovať ako štátnik, a nie ako malý chlapec, ktorému sa nechce vyniesť smeti.

Ešte je nádej, že sa zmátoží opozícia a namiesto pomeriavania svojich scvrknutých mocenských údov začne vystupovať ako partia, ktorá sa vie dohodnúť na dobrom nápade.

Ešte je nádej, že tie médiá, ktoré obvykle vyhľadávajú extrémy a senzácie, začnú pracovať na tom, aby boli ich diváci o kúsok múdrejší a menej frustrovaní.

Lebo potom je aj nádej, že v nejakých dôležitejších voľbách budú ľudia miesto vztýčených pästí vyberať múdre hlavy.

Naozajstná hrôza to bude, ak na túto nádej nie je dôvod.

Pastieri nepriateľstva

Rubrika Fejtóny pre rozhlas, 9.12.2013

Tento text je pôvodom fejtón pre Rozhlas. Vysielal sa na okruhu Rádio Slovensko v rámci cyklu Takže takto.

Hovorí sa, že názor má každý, kto má dieru v zadku. Myslím si, že nie; názor predpokladá duševnú robotu s argumentmi. Oveľa menšie duševné nároky kladie moralizovanie. Stačí sa pobúriť a zavzdychať si, aký je ten svet/mládež/špenát zlý a skazený (nehodiace sa škrtnite). A toto dokáže naozaj každý.

Ak to ide tak ľahko, otázka znie, či potom potrebujeme morálne autority? Určite áno. Tento svet je veľmi zložité miesto a vždy sa zíde niekto, od koho možno odkukávať; niekto, po kom ostáva skôr dielo ako spúšť, a kto má dar zaujať verejné stanovisko, v ktorom je pochopenie, nadhľad a múdrosť.

Bývali časy, kedy to bol farár, učiteľ, spisovateľ či prezident. Ako sa zdá, nič z tohto dnes neplatí. Spisovatelia odišli do reklamných agentúr, učiteľov sme odplašili platom do koučingu manažérov a prezidentovi sme vďační, keď je radšej ticho.

Ostali nám len tí farári – akurát tým katolíckym chodí pastierska korešpondencia.

Jedným z príznakov sekty je, že má snahu kontrolovať a súdiť osobný a intímny život svojich stúpencov. To je nebezpečné len pre tých, ktorí sa so sektou dostanú do krážov.

Pre spoločnosť ako celok je oveľa väčším neduhom iný príznak – výrazná deliaca čiara medzi svetom stúpencov sekty a zvyškom spoločnosti. K tomu sa pridáva presvedčenie o vlastnej morálnej nadradenosti. Zvýrazniť deliacu čiaru pomáha pocit ohrozenia z domnelého nepriateľa.

V poslednom pastierskom liste o kultúre smrti som našiel všetko z toho, čo som teraz menoval: úporné úsilie namontovať sa ľuďom do spální; skazený svet, ktorý našu skupinku pravoverných  ohrozuje hriechom; a presvedčenie, že páni biskupi to všetko vedia najlepšie.

Nebudem tvrdiť, že katolícka cirkev je sekta – pre jej neprajníkov to nebude nič objavné a pre religionistov je pojem „sekta“ sprofanovaný.  Len upozorňujem na to, že najväčšia cirkev na Slovensku, ktorá má za chrbtom azda najvplyvnejšieho náboženského vodcu na svete, má pocit, že je maličkým ostrovom mravnosti v skazenom svete, a že najväčšou hrozbou sú homosexuálne zväzky, reprodukčná osveta a rovnosť ženy a muža.

V predvečer narodenia muža, ktorý miloval všetkých bez rozdielu, jeho služobníci vyzývajú k nepriateľstvu v spoločnosti – a to v čase, kedy vyše 70 000 ľudí dalo podporu riešeniam založeným na nenávisti.

Dúfam, že mi príkre slová odpustia všetci dobrí ľudia, ktorým sa udialo, že sú katolíci. Hlava vašej cirkvi začala konečne rozprávať jazykom lásky. Dúfajme, že to časom dôjde aj týmto jej slovenským údom.

Staršie oné »